1. etapa do Compostely alebo ako na mňa trúbili autá

Je piatok, 26. marca. Nepodarilo sa mi vstať o šiestej ako som si včera zaumienil. Vstávam až o pol ôsmej. Raňajkujem dva pomaranče, lúčim sa s spolubydlom Karolom a bez zdržaní opúšťam izbu. Cestou robím nákup v mojom obvyklom supermarkete: chleba, 750g dvojfarebná nutela, 100 gramovú čokoláda a dve 1,5 litrové nesýtené minerálne vody. Obsluha tu býva celkom milá. Pri pokladni mi po nablokovaní predavač želá „Bom Viage“.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Nákup si balím do batohu na nábreží rieky Douro, neďaleko posledného mostu od oceánu.

Obrázok blogu

Odtiaľ šlapem 3640 krokov na autobusovú zástvaku Mercado Bolhão. Bus do Emersinde, okrajovej časti mesta, mi ide o 9:30. Čakanie si vypĺňam druhými raňajkami: pečivo so zapečenou šunkou. Som predsa na ceste. Po vlastných teda začínam od Emersinde o 10:10. Dve hodiny sklz, budem mať čo robiť aby som to dohnal. Je príjemne slnečno, ale bo oblohe putujú podozrivé oblaky a skutočne o hodinu sa spúšťa dážď. Prezúvam sa do dažďovej varianty obutia. Dáždnik je pomorne široký. Spoľahlivo kryje mňa aj batoh pred návalmi dažďa, len gate odspodu trocha vlhnú. Som plný sily, krok je svižný. Kráčam po hlavnej ceste N105. Cestou čítam tabule Alfena, Existo, Agua Longa, Lamelas. Na mape, ktorá v nepremokavom obale na lanku visí z popruhu vpredu, mám teda viac obcí. Značenie na ceste ma teda vôbec neuspokojuje, rád by som totiž vedel, kde sa vlastne nachádzam, či som zle neodbočil, alebo jednoducho ako ďaleko som sa už dostal. Občas sa cesta zúži a musím putovať v jarku, v ktorom samozrejme putuje aj voda. Autá z času na čas po mne vytrubujú.

Stále prší, niekedy aj celkom silno, len občas si to dá na okamih prestávku. Ja naopak šlapem bez prestávky, akurát pred mestečkom San Tirso ma dobieha hlad a prvá únava. Po výpadovke vchádzam do mesta. Prvé gastronomické zariadenie je dáky Snack Bar. Bez zbytočného uvažovania vchádzam a skladám sa pri jednom stole. Sú dve hodiny poobede. Časník sa ma pýta, čo si dám. Pýtam sa na ceny. Navrhuje mi ekonomické menu, je to dáka ryba. Súhlasím. Pýtam si ešte minerálku na pitie. On sa pýta, kam mám namierené. Ja že, Santiago de Compostela. Prinesie mi opražené štyri ryby so zemiakmi, zeleninovou omáčkou a ešte k tomu chleba. Riadna porcia, ale vôbec nemám problém ju zjesť. Keď to odnáša, pýta sa, či si dám ešte zákusok. Šetrím eurá, teda vravím, že som plný. Je veľmi usmievavý a milý. Chvíľu sedím a študujem mapu, ale nechcem sa zdržiavať, tak idem platiť k baru. Čašník vraví, že aby som ešte minútku počkal. No tak teda dobre. Z kuchyne mi po chvíle prináša mandarínku a čosi v alobale. Naznačuje mi, že platiť nebudem. Spolu s ostatnými časníkmi a kuchárkami, ktoré vykukli z kuchyne, mi želajú „Bom Viage“ a gestami hovoria, nech sa za nich v Santiagu pomodlím. Samozrejme, že áno. „Muito obrigado,“ zaďakujem a odchádzam.

Tento úžasný obed trval len pol hodiny. Nechcel som sa dlho zdržiavať, ešte mám kus cesty pred sebou. Prechádzam mestom, tu ma zdržuje sochársky parčík pri mestskej radnici. Jednoducho to nemôžem zo len tak odignorovať - študijná deformácia.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pred mostom cez rieku ešte stretám kláštor San Bento.

Obrázok blogu

Tentokrát už moje kroky nevedú po hlavnej ceste, ale cez dediny. Fakt je to tu zle značené. Vlastne obce tu majú podobu dlhých slížov pozdĺž cesty, ktoré už vzájomne zrástli. Len kde tu sa objaví smerovník, či tabula. Nedarí sa mi ideálne navigovať a robím kľučky: Bolas, Areias, Avidos, Landim, Seide-São Miguel, Requião, Montinho... Počasie stále upršané, len občas sa ukáže slnko. Šlapanie ma už poriadne unavuje, ale nerobím žiadne prestávky. Snažím sa dobehnúť sklz, čo som si vyrobil neskorým budíčkom. Niektoré úseky prekonávam ružencom, na iných dopĺňam energiu ráno kúpenou čokoládou. Autá na mňa trúbia aj tu, ale vďaka ich nižšej rýchlosti si stíham všimnúť aj povzbudivé gestá ich posádky. Trúbením vyjadrujú sympatie pútnikom.

K večeru sa dostávam do obce Vale-São Cosme. Nachádza sa v celkom malebnom údolí. Zaumienil som si aj napriek značnej únave ešte to potiahnuť do horského priesmyku, ktorým sa uzatvára údolie. Bude sa tam ľahko hľadať miesto na prespanie, keďže je to tam pekne zalesnené a súčasne aj rovnejší terén. Cestou sa strategicky zastavujem v Snack Bare, kde si kupujem pečivo do ruky a plním fľaše vodou.

V priesmyku som o 19:30, čiže za tmy. Takto sa ťažko hľadá miesto na spanie. Vyberám si svoju čistinku, napínam igelitový rukáv medzi dvoma stromami a všetko do neho napchám. Horko-ťažko sa do neho zmestím ja. Predpokladal som, že to bude o čosi pohodlnejšie. Účel to však spĺňa, keďže vonku poprchá a ja som ako tak v suchu (zvnútra sa trocha kondenzuje vlhkosť). V spacáku jem z alobalu, čo mi v San Tirso nadelili, parádny kus rezňa. Aj napriek nepohodli v igelitovom rukáve a tomu, že neďaleko je kostolná veža, ktorá pre celé údolie hlasno oznamuje každú pol hodinu krátkou zvonkohrou a celú hodinu dlhou zvonkohrou a navyše odbíjaním, zaspávam rýchlo. Veď som spravil vyše 4700 krokov, čo je okolo 35 kilometrov.

Martin Rusina

Martin Rusina

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Momentálne erazmus študent v Porte (Portugalsko)na fakulte Belas Artes Zoznam autorových rubrík:  Camino Santiago de CompostelaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

682 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu