Bol som vychovaný v humanizme a v možno až prehnaných ideáloch, že tento svet môže byť dobrý. Čím to je, že ľudia nie sú nikdy spokojní. V "osemdesiatom deviatom" všetci štrngali kľúčmi a s nadšením volali po slobode. Možno práve Havel bol prílišný idealista, keď prepadol omylu (koniec-koncov to bola aj chyba komunizmu), že ľudia sa dokážu zmeniť revolúciou. Tá revolúcia dala ľuďom možnosť chytiť svoj život do vlastných rúk a vybudovať skutočnú európsku krajinu. Ako však tvrdí "agent Smith" (Matrix): "Človek definuje svoju existenciu cez biedu a utrpenie". Každý potrebuje nepriateľa. Je to všeobecný fakt, že každý z nás zo svojich zlyhaní potrebuje niekoho obviniť. Príčina našich problémov je vždy niekde tam vonku. Len ju definovať. Raz je to vláda, inokedy finančná kríza, banky, poisťovne, atď. Možností je veľa. Prečo nedokážeme byť spokojní? Zdá sa, že v iních krajinách ľudia spokojní sú.
Kto sa stretol s ľuďmi pracujúcimi v službách napríklad v USA, mi dá za pravdu, keď vyhlásim, že ten komunizmus u nás ešte nikto neprekonal. Ako keby ľudia nedokázali analyticky myslieť. Keď bude predsa zákazník spokojný, tak sa vráti, bude kšeft. Keď je kšeft, tak sú aj peniaze na vyšší plat. Ale asi som zase len idealista, keď si myslím, že je to na Slovensku reálne.
Asi som stále len ten mladý "fagan", ktorý sa sťažoval na tetu na stanici, ktorá na neho nabliakala, keď mu predala zlý lístok. Som len hlupák, ktorý nevie, ako bolo vtedy dobre, keď bolo mlieko za dve koruny a volilo sa "jednomyseľne".
Veď nám predsa stačí len "chlieb a hry"!
