Prečo?
Prečo sme my ľudia niekedy tak slepí a blbí? Sám si kladiem túto otázku už niekoľko rokov. Ešte na odpovedi pracujem - je to rovnaké ako pýtať sa okoloidúcich na čas každú chvíľu - vždy dostanete inú odpoveď.
Približne pred rokom som sa zoznámil s človekom, ktorý sa zdal byť otvorený a úprimný. Zapôsobil na mňa a aj na moju priateľku. Poznáte to - keď s niekým nájdete tú vzácnu harmóniu myslenia a máte stále o čom hovoriť, keď máte pocit, že ten človek s ktorým hovoríte Vás skutočne chápe a bez obáv mu môžete povedať všetko.
Vytvára sa akási zóna dôvery, kde máte chuť zostávať čo najdlhšie.
Keď sa neskôr začnete preberať z toho omámenia, možno zistíte ako tá druhá strana celý čas spriadala nejaké plány, s odstupom vidíte všetky pokusy o manipuláciu a cítite zradu.
Máte chuť roztrhať toho človeka na kúsky za to, že ste mu verili a on to zneužíval. Chvíľami Vás ovládne hnev a smútok. Podobný priebeh má mnoho rôznych vzžahov...
Pravdou však je, že my sami si určujeme s kým a aký vzťah chceme. Časom väčšina ľudí chápe, že aj keď to bolo nepríjemné a bolestivé, tá skúsenosť ich posilnila a posunula ďalej.
Bol som tak naštvaný... Nemohol som si pomôcť a musel som ho zabiť. Keď mi došlo, čo všetko som pre toho nevďačného, manipulujúceho hada spravil, hneval som sa čoraz viac.
No zamyslel som sa nad sebou – prečo vlastne mám takéto pocity? Skutočne mi toto pomáha aby som sa cítil lepšie? Odpoveď bola rozhodne NIE!
Preto keď sa človek na tie svoje pocity pozrie z iného pohľadu, zrazu vidí aké zbytočné to je. Vidí, že cesta touto priepasťou nenávisti je tvorená len chabým mostíkom hnevu a zaslepenosti.
A tak som ten hnev v sebe zabil. Nemohol som si pomôcť ako píšem vyššie – jednoducho som sa zmieril s tým, že to nemá cenu hnevať sa. Aj v tej spleti manipulácií a úskokov bolo množstvo vecí, ktoré mi pomohli zmeniť sa k lepšiemu. Niekto niekde povedal, že treba byť vždy najlepší, akí v aktuálnej chvíli sme schopní byť. Keď sa zamyslíme nad tým, ako často sa na niekoho / niečo hneváme a aké zbytočné a veľmi negatívne to pre nás je, je zarážajúce, že to neustále robíme znova a znova...
Hnev je nástroj temnej strany sily – to fakt hovoria v Star Wars... A ja si myslím, že je to pravda. Niekto by mohol namietať, že keď sa naštve, všetko mu ide lepšie, je výkonnejší...
Súhlasím – môže sa to zdať v danej chvíli. Avšak, zároveň platí aj druhá časť tohto pravidla – počas rozčúlenia človek robí ďaleko viac chýb, ktoré vedú jednoznačne k zníženiu efektivity.
Skúšal som na sebe taký experiment – celý jeden deň sa nerozčuľovať. Fakt nad ničím...
Výsledkom je, že od toho dňa to praktizujem denne. Prišiel som na to, že stres a strach zmizli. S nimi odišiel aj neustály pocit, že všetko je proti mne a ja to musím nejako prekonať. Nejde o to, že by zmizli prekážky na mojej ceste k cieľu, ale o to, že prekážky sa stali podstatne menšími – pretože ich ľahšie prekonávam. Táto transformácia nie je zďaleka u konca. Ešte vždy sa mám čo učiť.
Zmieriť sa s tým, keď Vás niekto podrazí je ťažké. Ale len pre to, lebo si to ťažké robíme my sami... Nájsť v sebe tú silu odpustiť, dokázať sa pozerať na veci aj z inej perspektívy a neutápať sa v sebaľútosti a hneve – to sú kroky, vedúce na vyššie poschodie – vyššiu úroveň myslenia. Úroveň, v ktorej človek nemá dôvod riešiť negatívne emócie ako hnací motor.
Rád som sa s Vami podelil o moje objavy v myslení ľudí a ak ste našli v sebe čiastočky zmierenia a pokoja, je to dobrý začiatok správnej cesty.
