Ale čuduj sa svete! Hoci sme vyrástli z detských šiat, zo zákazov nie. Ani z ich porušovania. No a čo, že na podchode pribudli hneď dve značky, zakazujúce jazdu na bicykli. Veď v podchode nikoho nevidno, tak šliapneme do pedálov. Ak aj tam niekto je, tak sa hádam zo zvyku uhne. Alebo si tie značky jednoducho nevšimneme. Aj keď sú celkom pekné, ešte neposprejované. Jedna červeno-biela, druhá modrá s akýmsi červeným pruhom. Hádam ich mohli spraviť výraznejšie.
Aj obriezka drevín sa môže rýchlo zmeniť na výrub. Že v lete a bez povolenia sa to nesmie? Nevieme, alebo nechceme to vedieť? Dúfajme, že si to nik nevšimne. A potom len zabudnuté pníky ticho trúchlia za svojou korunou, ktorú im už nik nevráti.
Žiaľ, v takýchto chvíľach už rodičia pri nás nestoja. Nie je tam nik, kto by nás usmernil, poučil, tľapol po zadku: no, no, no, to sa nesmie... A tak sa môže stať, že pre nás drobným obídením nariadení niekoho zraníme, niekoho nahneváme, či urobíme škodu. Ale čo potom? Na porušenie zákazov odvahu máme. No máme aj odvahu na prijatie zodpovednosti, trestu, či náprave škody? Máme na to?
