Mŕtvi všade okolo nás (prvá časť)

Minule mi Daniel rozprával o mŕtvych. O tom, ako vraj mŕtvi žijú medzi nami, sledujú nás a čakajú na správny moment. Daniel je čudák, to musí uznať každý, kto ho pozná, ale má kopec peňazí, takže sa s ním kamarátim. „Je to tak, sú všade okolo nás.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Ale nie sú to mŕtvi ako tí vo filmoch, títo hajzli vedia používať mozog." Daniel sa usmial a pokračoval. „Poznáš Nicolasa Swieraczkeho, nie? Ten videl jedného mŕtveho u seba v pivnici minulý týždeň. Skoro sa dosral od strachu. Reflexívne schmatol prvú vec, ktorú mal poruke a udrel ňou toho mŕtveho do hlavy. Pre jeho šťastie schmatol kosák na trávu, takže ten mŕtvy okamžite umrel." Daniel pozrel na mňa a pozdvihol obočie. „Musíš si dávať pozor, kamarát. Tam vonku je to drsné."

Aj napriek Danielovej čudáckej povahe ho mám rád. Poznám ho už asi desať rokov, spolu sme si prešli kadečím a dúfam, že kadečím si ešte prejdeme. Daniel má kopec peňazí, ktoré zdedil po svojom otcovi. Ten bol takmer dve desaťročia jeden z najpopulárnejších hlásateľov počasia v krajine, takže Daniel mohol žiť z jeho slávy ešte dosť rokov. Načo by chodil do práce, keď môže pracovať doma, vymýšľať rôzne teórie o zombíkoch a týmito teóriami strašiť malé deti v mestečku. Pretože presne to robil. A keď sú to neni zombíci, sú to mimozemšťania, vlkodlaci, nagelovaní upíri alebo nejaký smrteľný vírus. Ja som už za tie roky proti jeho výmyslom imúnny. „Neboj, budem si dávať pozor," odvetil som a potiahol som koňa na políčko A6. „Šach." Daniel skontroloval situáciu a začal sa smiať. „Musíme sa to niekedy naučiť hrať. Vraj je to dosť dobrá hra."

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


„Myslím, že máš problém, Martin," skonštatoval Peter a naďalej mal hlavu ponorenú v obrazovke môjho notebooku. „Si dobrý spisovateľ, vieš správne dávkovať napätie, ale v dejových líniách sa strácaš." Peter položil svoj mastný ukazovák na monitor a pokračoval. „Napríklad tu: Daniel vytiahol z vrecka zväzok kľúčov, našiel ten správny a vložil ho do kľúčovej dierky zámku. Po odomknutí Daniel zámok odhodil ďaleko za seba. Keď otvoril truhlu, zostal som bez pohybu stáť s otvorenými ústami dobré dve minúty. Daniel sa po chvíli očného orgazmu otočil na mňa. „To je, čo?" Naklonil som sa k truhlici, aby som lepšie videl jej obsah. Truhla bola plná všhovakých strelných zbraní. Pištole, pušky, brokovnice, kuše a zbadal som tam aj pár nožov, mačiet a granátov. V tej chvíli som bol rád, že je Daniel paranoidný magor a vybavil sa množstvom vecí, ktoré sa nám v tejto posranej situácii určite budú hodiť.

Skryť Vypnúť reklamu


„Ideš na to priamočiaro a to je tvoja výhoda. Nestaráš sa o to, kto má z akého materiálu spodné prádlo a moc ťa nezaujímajú ani pocity postáv," povedal Peter a otočil sa ku mne. „To je fajn, pretože ľudia chcú používať fantáziu. Len tá dejová línia. Čo sa doprdele stalo medzi úvodom a napadnutím? Musíš ľudom vysvetliť, prečo mŕtvi ožívajú." 
Sebavedomo som sa usmial na Petra a vložil som si do úst ťažkú goldngejtku. „Vírus?" 
„Jasné. Vždy za všetko môže vírus. Buď trochu originálny, Martin." Peter zobral zo stola zapalovač a pripálil mi. „Si spisovateľ. Tvoj príbeh, tvoje pravidlá." 
Zamyslel som sa. Mám šťastie, že mi Peter pomáha. Napísal desiatky kníh a je na opačnom konci ako ja. On je veterán a ja píšem ešte len svoju prvú knihu. 
„Mysli, Martin. Nepotrebuješ silný príbeh, stačí ti úplne jednoduchý, ale musí ľudí zaujať. Potom ten jednoduchý príbeh, pri ktorom si ľudia myslia, že vedia ako skončí, otočíš o stoosemdesiat stupňov. Zmeníš pravidlá a príbeh chytí druhý dych. Musíš ľudí presvedčiť, že sú nad príbehom a potom ich nejakým šikovným ťahom položíš na lopatky." Peter dôrazne pozoroval moje reakcie. „Rozumieš mi?"

Skryť Vypnúť reklamu


Prikývol som a opäť som sa zamyslel. 
„Tak a teraz mi povedz, čo sa stalo medzi úvodom a tým napadnutím." Peter si usrkol z ešte horúcej kávy.
„Jednoducho sa tam tí mŕtvi objavili." Peter pozorne počúval. „Najskôr napadol jeden miestnu šľapku, potom ďalší zavítal do nočného klubu a v mestečku sa spustilo šialenstvo. Vysvetlenie príde neskôr."
„Dobre. A aké bude?"
Vyrozprával som Petrovi svoj nápad, zatiaľ čo on pokračoval v pití kávy. Keď som skončil, obdaril ma víťazoslávnym úsmevom. „Geniálne. Jednoduchý príbeh s dokonalým obratom. Niečo z teba bude, chlapče." 
Spokojne som si položil ruky za hlavu a pohodlne som sa usadil vo svojom starom kresle. Slová chvály od takého človeka, akým Peter bezpochyby je, ma neuveriteľne povzbudili. 
„Tak a môžeme ísť na ďalšiu kapitolu." Peter sa opäť zadíval na monitor.

Skryť Vypnúť reklamu


Daniel svojím ukazovákom hladkal spúšť zbrane. Mŕtvi sa k nemu blížil nemotornou chôdzou a Daniel vyčkával. Keď sa mŕtvi priblížil asi na jeden a pol metra, Daniel pokrútil hlavou, odhodil brokovnicu a z púdra zavesenom na opasku vytiahol mačetu. Pozrel na mňa a žmurkol. Potom nasledovali štyri rýchle pohyby, ktorými mŕtveho vydelil šiestimi. Stál som pri stene a na pár sekúnd som zabudol dýchať. „Potrebujem tvoju pomoc, týchto už sám nezvládnem," povedal Daniel a pozoroval mŕtvych vchádzajúcich do miestnosti. Bolo ich asi štrnásť. „Tam v ruksaku je automat. Ten s nápisom Vortex. Vytiahni ho a sprav z tých hajzlov sieťky proti hmyzu." Danielov hlas bol pokojný. Zvládol by to určite aj sám. Mŕtvi boli pomalí a Daniel narábal s tou mačetou tak, že by kľudne mohol hrať hlavnú rolu v Tarantinovom filme „Kill Bill" (príbeh z roku 2003 o pomste nevesty, ktorú stvárnila Uma Thurman).

Uvedomil som si, že ho až tak dobre nepoznám. Vždy som ho mal za trtka a zrazu je z neho akčný hrdina. „Mohol by si sa konečne zobudiť a pomôcť mi s týmito tu?" Pozrel som na Daniela, no stále som nedokázal spraviť krok. „Kurva, tak už sa pohni!" Daniel skríkol a ja som sa ako zázrakom opäť dokázal hýbať. Pribehol som k ruksaku a vytiahol z neho tmavý samopal. Urobil som presne to, čo mi Daniel prikázal, namieril som samopal na mŕtvych a poslal som ich tam, kam patria. To je masaker. Už všetci ležali na zemi, stenách a strope, no ja som ešte stále držal prst na spúšti a vrieskal ako zmyslovzbavený. Daniel pristúpil ku mne a položil ruku na moje rameno. „Už stačí." Zložil som prst zo spúšte a opatrne som podal zbraň Danielovi. „Vedel som, že to zvládneš. A teraz si môžeme ísť podať tých hajzlov, čo čakajú vonku." Daniel ukázal na okno, cez ktoré bolo vidieť na ulicu. Stovky a stovky mŕtvych. „Na toto budeme potrebovať niečo väčšie než tieto flusátka," vyhlásil Daniel a pozrel na mňa. „Vieš na čo myslím?"


Peter dočítal kapitolu a na malý moment sa položil do vlastných myšlienok. „Chce to tam ženu," skonštatoval.

Martin Straka

Martin Straka

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som zrnkom piesku v pieskovisku. Prst na spúšti zbrane zvanej budúcnosť. Nie som o nič viac jedinečnejší než akýkoľvek jedinec na tomto svete. Merám sa v stupňoch, som tých 180 čísel medzi jednotkou a nulou. Poznám svoje hranice... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu