Asi pred štvrť rokom sme sa s manželkou stali nečakanými psíčkarmi. Sestra odišla pracovať do zahraničia a 13 ročnú Labku nechala v opatere nášho otca. Labka mala na svoj vek nie zriedkavé zdravotné problémy, tak som sa ponúkol otcovi, že sa o ňu postaráme. Otec veľmi rád súhlasil. Labka absolvovala operáciu a teraz je z nej úplne iný, vymenený pes. Šantí, hrá sa a je na šťastie v pohode.
Labka nám upravila životné cykly do železnej stability. Každé ráno nás zobudí pravidelne o 6.30 a pýta sa von. Keďže mám asi menej trpezlivosti a silnejšiu vôľu, tak s ňou zväčša vybehnem von, pokiaľ Janka pripraví raňajky.
Jedno ráno sa s Labkou vzájomne venčíme. Labka vykonala svoju potrebu, vytiahol som papierovú súpravu na odpratávanie psích exkrementov, vyškrabal som to z trávy a smeroval som ku smetiakom, keď zo školy, pred ktorou sa zväčša prechádzame vybehol školník a kričí na mňa:
„Ďakujem pán sused!“ a zašiel späť, plniť si svoje školnícke povinosti pred začiatkom vyučovania.
Ani si neviete predstaviť, aký som bol prekvapený a ako mi pán školník príjemne naštartoval deň.
Ten pocit som si zobral k srdcu a odvtedy sa snažím podobný pocit privodiť ľuďom v mojom okolí. Mnohí však nechápu, prečo im ďakujem za samozrejmé veci. Robím to jednoducho preto, že som si všimol, že to spravili a preto, aby vedeli, že si to vážim.
