Ešte za čias nedávno minulých, keď som sa na túrach po našich horách stretával s dederónmi, maďarmi, poliakmi, čechmi a slovákmi, na turistických chodníčkoch bolo samozrejmosťou, že medzi nami padol krátky pozdrav. Každý po svojom. Češi svojim ahoj, alebo dobrej den, niektorí si len brukli brej, maďari svojim szia, dederóni guten tag (bez Bohušovho predslovu s hochmi) a našinci jednoducho ahoj, alebo dobrý deň.
Takýto pozdrav zmenil monotónny rytmus chôdze, pretrhol myšlienky, alebo jednoducho potešil dušu.
Keď sa mi v minulosti niekto neodzdravil, tak som to považoval za divné. V dnešej dobe je to jav, ktorý sa na našich turistických chodníkoch objavuje čoraz častejšie, ba mám ten pocit, že sa to stáva samozrejmosťou a človek, ktorý sa pozdraví sa javí ako exot. V tomto prípade mi nevadí byť exotom. Naše hory mám veľmi rád a chcem, aby sa tento zvyk medzi turistami udržal.
Ahoj na horách.
