„Pražák" nás oboch milo prekvapil. Krásne modré a čisté kupé s moderným dizajnom a dreveným stolíkom pri okne. Predeľovacie dvere fungujúce na princípe stláčania gombíkov, toaleta aj pre zdravotne postihnutých. Dcéra sa nemohla vynadívať a pýtala sa, či aj naspäť pôjdeme podobným vlakom. Ja som ju zatiaľ o svojej zlej predtuche neinformoval.
A tá sa o niekoľko hodín aj tak naplnila. Nečakal som síce od slovenského rýchliku nič svetoborné, ale aspoň to základné áno. Aj staré môže byť totiž útulné a čisté. Sadli sme si do jediného voľného kupé a o chvíľu som pochopil prečo bolo prázdne. Priestor na odpadky bol plný prázdnych fliaš od piva a zopár ich bolo rozhádzaných aj po dlážke. Podľa prachu, ktorý bol na nich usadený bolo zrejmé, že tam sú už dlhšiu dobu. Kvôli krčmovému zápachu sme museli ihneď otvoriť okno a aj vytrieť sedačky od zaschnutého rozliateho piva. Povedali sme si svorne, že to zase bude cesta....
Našťastie sa život o nás postaral. Na nasledujúcej stanici nastúpili ďalší cestujúci. Jedna pani v mojom veku najprv okolo nás len prešla a potom sa vrátila, keď zistila, že sme jediné poloprázdne kupé. Pozdravila a opýtala sa, či máme voľné. Po mojej kladnej odpovedi zakričala päť ženských mien. Ja som len v duchu skonštatoval, že nejako sa hádam pomestíme.
Aké však bolo moje prekvapenie, keď postupne do nášho kupé pribehol jeden psík, potom druhý, za ním tretí, až napokon prišli aj dve dievčatá, z ktorých jedna mala v rukách zložený detský kočiarik. Moja desaťročná dcéra v momente zabudla, že sa nachádza v akomsi zapáchajúcom kupé a rozžiarili sa jej oči. Vlastniť yorkshirského teriéra je totiž už dlhšiu dobu jej sen. A teraz ich mala pred sebou hneď troch.
Dve hodiny pretiekli ako voda. Psíci boli striedavo na dcériných, alebo mojich rukách. Záležalo to od toho, kto mal práve v ruke sladký keksík. Celú cestu sme sa o nich rozprávali a dcéra to takticky využila na obnovenie debaty o kúpe psíka. Našťastie majiteľka yorkshirov situáciu pochopila a vysvetlila dcére dôležitosť zodpovednosti a starostlivosti o takéto živé tvory a že ich nesmieme vnímať len ako akúsi krátkodobú hračku. Keď sme sa potom v Košiciach lúčili a ukladali psíkov do kočiarika videl som, že je mojemu dievčatku akosi smutno.
Ale aby som nezabudol na pointu. Slovenské železnice.......teraz vám to akosi prešlo. Ale keď si v tých svojich vlakoch nepoupratujete, nabudúce vás nezachráni ani desať yorkshirov. Nech budú akokoľvek zlaté.....
Foto: terier.sk
