Staršia dcéra má už niekoľko rokov krásnu korelu. Je veľmi vnímavá a učenlivá. Bez väčšej námahy ju deti naučili zopár slov, ktoré vie navyše vhodne používať. Keď k nej prídete pozdraví „ahoj". Vie tiež povedať mená mojich dcér a to podľa toho, ktoré je pri nej a tiež svoje meno „Káárli". Ja som ju naučil pískať jednu melódiu a tu si vypiskuje, vždy keď sa k nej priblížim. Asi si myslí, že je to reč môjho kmeňa. Stane sa, že prídem domov prvý a ona aj cez zatvorené dvere vytuší kto prišiel a hvízda si tú moju. A nedajbože, aby bola sama v izbe, keď vie, že je niekto doma. Vtedy spustí svoj „alarm" a nedá pokoj až kým ju nezoberieme k sebe. Ako správna žena.
Mladšia dcéra dostala na jedno svoje výročie malú vodnú korytnačku po ktorej túžila. Mali ste vidieť tú radosť. Ani z Barbie sa tak netešila. A neviem kto povedal, že vodná korytnačka je dravec. Tá naša je už teda poriadne domestikovaná. Chodí ju „venčiť" po byte a mazná sa s ňou ako s mačičkou. Bola pokrstená na Izabelu a pred pár mesiacmi k nej pribudla aj maličká Lily, „aby jej nebolo smutno, keď nikto nie je doma." Autor výroku je vám dúfam jasný. A pre istotu dala meno aj všetkým mojím akváriovým rybičkám. Keď tak nad tým rozmýšľam, len manželka nemá žiadne zvieratko. Vlastne mala pol dňa netopiera, ktorého doniesla z balkóna spolu s prádlom. Presviedčal som ju síce, aby sme si ho nechali, ale nechcela o tom ani počuť. Len nechápem, prečo bola pritom taká hysterická.
Občas chodievame za zvieratkami aj do prírody. V oblasti Kojšova je krásne prostredie a máme tam obľúbenú lúčku s potôčikom, kde sa deti stále vyšantia. Raz som dcére chytil lúčneho koníka a ona sa s ním dlho hrala. Po chvíli za mnou prišla s plačom, že zomrel. Snažil som sa ju utešiť, ale ona vzlykajúc odišla na druhú stranu potoka. Po niekoľkých minútach prišla za mnou, chytila ma za ruku a priviedla k čerstvému hrobu lúčneho koníka, na ktorom bol aj z vetvičiek urobený kríž. Spolu sme sa pomodlili a až potom jej smútok začal pomaly odchádzať z očí...
Po niekoľkých mesiacoch sme opäť zavítali do tohto kraja. Prechádzali sme sa, vyhrievali v posledných lúčoch babieho leta a kochali vo všetkých farbách jesene. Dcéra tancovala po lúke a zbierala kvety, ktoré na ňu milo pokrikovali, aby ich utrhla. Tíško som manželke pošepkal, aby sa pripravila na peknú kytičku. Ako sme sa blížili k nášmu potôčiku, dcéra prestala pobehovať a trochu zvážnela. A ja som pochopil, komu bude patriť táto čerstvo nazbieraná kytička lúčnych kvetov....
