Presne na túto pasáž filmu som si spomenul na rodičovskom združení mojej dcéry, ktorá momentálne navštevuje siedmy ročník základnej školy. Triedna učiteľka totiž rozvinula tému na podobný problém samozrejme v súvislosti s inými „slovenskými slovami". Keď som jej s úsmevom navrhol, aby tie slová napísala na tabuľu, podľa reakcie niektorých rodičov som pochopil, že nie všetci tento film videli, alebo skrátka nemajú pre podobný typ humoru pochopenie.
To je však tá veselšia časť tohto problému. Smutnejšia a vážnejšia je skutočnosť, že tieto dvanásťročné deti sa už k sebe správajú ako dospelí. V komunikácii používajú aj expresívne a neslušné slová s cieľom pokoriť svojho partnera v dialógu a ukázať celej triede svoju prevahu. Vysmievajú sa z fyzických nedostatkov svojich spolužiakov a takisto sa škodoradostne smejú, keď niekto z nich povie pri odpovedi nejakú „hlúposť". V triede skrátka chýba akýsi duch vzájomnej spolupatričnosti a tolerancie. Vetou, že je to podobné aj v iných triedach, ma však učiteľka neupokojila, ale naopak ešte viac zarmútila.
Našťastie nikto z rodičov sa nesnažil zvaľovať vinu na učiteľov tým známym, že čo ich to tu v škole učíte. Podľa ticha, ktoré na chvíľu zavládlo sa mi skôr zdalo, že každý sa v duchu presunul do svojich domácnosti a premietal si v hlave situácie a dialógy, ktoré sa denne za dverami našich bytov odohrávajú. Ako komunikujeme my rodičia medzi sebou a ako rozprávame so svojimi deťmi. Čo hovoríme o svojich susedoch, kolegoch v práci a prípadne aj učiteľoch, keď si myslíme, že naše ratolesti už spia. Skrátka, „kde udělali soudruzi z NDR chybu".
„ Naša mládež miluje prepych. Nemá správne správanie. Neuznáva autority a nemá úctu pred starobou. Deti odvrávajú rodičom, srkajú pri jedle a tyranizujú svojich učiteľov."
/ Sokrates - 5. storočie pred Kr. /
