Prvé, čo mi napadlo bolo, že neuspela a už som si v hlave chystal slová, ktorými sa ju pokúsim aspoň trochu upokojiť.
„Poďte dnu, otecko", pozvala ma ustarostená lektorka ďalej. Chytila dcéru za ramená a povedala jej nech sa predkloní.
„Viete o tom, že má skoliózu ? Tu v driekovej časti má nadmerné zakrivenie."
Akoby ma oliali horúcou vodou. „ Nie, nevedeli sme o tom"......habkám, hľadajúc slová.
„ Začína to väčšinou práve v desiatom roku života, takže ešte nič nie je stratené" snažila sa nás na záver upokojiť. „ Ale určite navštívte špecialistu".
Cesta domov bola napriek úspechu v konkurze trochu smutná.....a dcéra mi niekoľkokrát so slzami na krajíčku opakovala, že nechce nosiť korzet.
V ďalších týždňoch nasledovali rôzne vyšetrenia a na tom poslednom v Košiciach u špecialistky na skoliózu padlo konečné rozhodnutie.
„ Tak dobre......nedáme zatiaľ korzet. Skúsime desaťdňovú rehabilitáciu, potom cvičiť ďalej doma, veľa plávať a piateho decembra sa mi prídete ukázať."
„ Veď to je deň pred Mikulášom", zareagoval som. „ Tak to vám donesieme nejaké sladkosti. Ale musíte mať vyčistené čižmy v okne."
Dovtedy vážna doktorka sa na mňa pozrela a usmiala. „Tak vás si budem určite pamätať."
Rehabilitačný cyklus sme zvládli na jednotku a dcéra bola sestričkami neustále chválená za svedomitosť a precíznosť. Po jeho ukončení cvičila poctivo ďalej aj doma a ja som bol rád, že jej to nemusím pripomínať.
„ Tati, pozeraj sa na mňa, či dobre cvičím.", bola jej najčastejšia veta. Niekedy dokonca úmyselne cvičila zle a keď som nereagoval, tak ma napomenula, že nepozerám.
Pred pár dňami odišli s druhou dcérou na týždeň k tete do Bratislavy. Prvý večer, hneď po príchode mi volala, že nebude cvičiť, lebo je z cesty unavená, ale že hneď ďalší už začne. A že povie ujovi, aby sa na ňu pozeral.
Priznám sa, že mi vošli slzy do očí, keď mi to vravela a bol som na ňu hrdý. A nepochybujem o tom, že toho piateho decembra dostane aj ona od doktorky svojho Mikuláša.
Toho najsladšieho....
Foto: stridavka.cz
