Najhoršie na tom bolo to, že som si automaticky spomenul na svojho zubára. S výčitkami svedomia. Chodím k nemu menej ako do kostola. A tam chodím len na Vianoce...
"No a čo, veď sú to moje zuby".....ukľudnil som si už príliš drzé svedomie. Moje zuby súhlasne zacvakali zubami.
"Vŕtačka....." zvestoval som papagájovi, tíško sediacemu na bidielku v klietke.
" Káááárli ...." povedal mi svoje meno a našuchoril sa. Bolo mu to jedno. Papagáj nemá zuby.
Hm.......poviem dcére nech ho naučí slovo " vŕŕŕtačka ". Aby sme mohli spolu viesť odborné debaty.
Ináč doma nemáme ani vŕtačku. Cielene. Manželka už aj bez toho do mňa príliš vŕta....
Vodné korytnačky si zatiaľ pokojne plávali v akváriu a bez komentára sledovali moju debatu s papagájom. Je na nich spoľahnutie, keď chcem, aby bolo v byte ticho. Dcéra sa však vyhráža, že ich tiež naučí rozprávať. Aby jej na mňa žalovali, keď ich zabudnem nakŕmiť...
Už vyše pol hodinu bolo ticho. Znervóznel som z neho.
Spomenul som si na svoju diabetologičku. Minule som sedel v čakárni pred jej ordináciou a bolo tam podobné ticho. Spolu s ostatnými čakateľmi sme tipovali, či ten vzdialený, tlmený zvuk vychádza z rádia, alebo z úst sestričky.
Napokon to nebolo rádio, ktoré nám po hodine prišlo otvoriť dvere. Keď povedala moje meno, všetko čakanie som jej odpustil....
" Na kontrolu príďte začiatkom júla ..........tohto roku ", doplnila po chvíli mierne sarkasticky, narážajúc na to, že som tam niekoľko rokov nebol.
" Samozrejme, že prídem.....a keby náhodou nie, tak vám želám príjemné vianočné sviatky ", vrátil som jej požičaný sarkazmus.
Jasné, že prídem ešte tohto roku. A keď náhodou zabudnem, tak si snáď spomeniem.
Keď sa bytom rozľahne zvuk vŕtačky...
Foto: tvnoviny.sk
