Našiel som ju poľahky a zameral sa hlavne na výzvu k inkriminovanej brigáde. Už na prvý pohľad ma prekvapila dosť nízka diskusia, zameraná hlavne na potvrdenie účasti, mierne okorenená bojovými heslami.
Keďže som za pluralitu názorov, rozhodol som sa vyjadriť ten svoj priamo v jame levovej. Slušnými výrazovými prostriedkami som vyjadril svoj názor v duchu, aby neverili pánovi Kotlebovi, lebo mu podľa mňa nejde o nastolenie poriadku, ale naopak chaosu a že mu v skutočnosti na obyvateľoch obce nezáleží, ale iba zneužíva ich emócie a ťažkú situáciu v ktorej sa nachádzajú. V konečnom dôsledku mu ide hlavne o propagáciu svojej osoby a hnutia, ktorého je lídrom.
Odpoveď nenechala na seba dlho čakať a lev zareval. Som rád, že tiež slušne. Administrátor stránky sa ma opýtal. „Martin....ty pracuješ pre antifu ...?"
Moja odpoveď....."Nie, nepracujem pre antifu, ale v našom meste pracujeme s Rómami formou terénnej sociálnej práce už skoro päť rokov a výsledkom je to, že nepotrebujeme na riešenie problémov kotlebovské metódy", sa však už stretla s blokovaním a po pár sekundách zmizol z ich stránky aj môj prvý príspevok.
Takto sa teda skončila moja diskusia. Odvtedy som už zdá sa pre túto stránku persona non grata. Škoda. Mal som naozaj záujem o výmenu názorov. Možno by mi dali také argumenty, nad ktorými by som minimálne uvažoval.
A možno by nad tými mojimi začali uvažovať aj niektorí momentálni sympatizanti hnutia. Ktorí sa príslušnosťou k nemu cítia bezpečnejší a silnejší v tomto zložitom svete. Rozumiem tomu, že človek chce niekam patriť. Zvlášť keď má pocit, že rodine a ani štátu na ňom nezáleží. Je však dôležité počúvať nie, čo nám hovoria, ale, kto nám to hovorí.
Rozumiem aj tým nešťastníkom, ktorí už zo zúfalstva skúšajú všetko. Aj kotlebovštinu...
Čomu nerozumiem je však nekonanie. Tých, čo to majú v popise práce. A potom logicky nastupujú tí, čo pracujú aj v sobotu.
Veď predsa..........." Arbeit frei ."
Foto: spravy. pravda.sk
