Prvý „dôležitý“ krok po parlamentných voľbách, čiže rozdelenie všetkých možných postov, uvoľnených predošlou vládou, táto koalícia napokon úspešne zvládla, čo nepriamo potvrdil aj líder „ Obyčajných ľudí“ výrokom, že tam každý poslanec vládnej koalície mohol dosadiť v priemere desiatich ľudí. To, že svoj výrok neskôr opravil na číslo dvadsať, je už skôr len kozmetická úprava.
Ďalší krok tejto vlády však už asi bude silnejšia káva. V prípade koaličnej novely zákona o štátnom občianstve totiž ide o záležitosť, ktorá je v zápisníku predsedu strany Most – Híd, Bélu Bugára, označená poznámkou - zásadná. A je až tak zásadná, že sa nebojí prehlásiť, že ani on sa potom nebude cítiť viazaný koaličnou zmluvou a nepodporí napríklad odvodový bonus, čo je zas kľúčová ekonomická agenda SaS.
Ešte zaujímavejšie vyznievajú slová predsedu poslaneckého klubu SaS, Jozefa Kollára, ktorý tvrdí, že zatiaľ čo v predošlej vláde boli najväčším lepidlom peniaze, tak v tejto je to hrozba návratu Róberta Fica. Či bude tento jedno- vetový vládny program na štyri roky stačiť, ukáže naozaj až čas.
V prípade novely zákona o štátnom občianstve ide však ešte aj o inú vec. Ako sa má správať poslanec, ktorého vlastný názor na určitý konkrétny problém je diametrálne odlišný od toho, ktorý chce presadiť jeho strana, alebo vládna koalícia. Má to poňať po „bugárovsky“, čiže niet o čom diskutovať, ale treba to odhlasovať, alebo skôr tak po „ matovičovsky“, čiže viesť akúsi politickú partizánčinu a byť ochotný dočasne sa spojiť hoci aj s ľuďmi, ktorých predtým nazval vagabundmi. Podľa mňa sa dá určite nájsť aj tretia cesta, len si nie som istý, či je na ňu v súčasnosti dostatok vhodných ľudí. Je to cesta, kedy sa nevytvárajú koalície strachu, zlepené Róbertom Ficom, ale koalície programového porozumenia, pričom je len na voličoch, či budú pravé, alebo ľavé.
Keď sa Igor Matovič pri rozhovore s novinármi o novele zákona priam zadúšal od smiechu, spomenul som si na jeho parlamentného kolegu, Richarda Sulíka, ktorý mal podobnú náladu, keď komentoval svojho času fackovanie v parlamente. Ja chápem politikov, že sa im môže javiť súčasné dianie ako bohovská sranda. Len je smutné to, že dôsledky ich srandovnej politiky znášame najviac my, občania Srandistanu.
