Niet snáď rozporuplnejšej postavy na slovenskej politickej scéne, akou je za posledné desaťročia práve Ján Čarnogurský.
Tento večný disident, ktorý za socializmu vyštudoval právo, aby ho potom využíval na podporu nábožensky prenasledovaných spoluobčanov momentálne zatúžil byť prezidentom prvého samostatného Slovenského štátu.
A na cestu do Prezidentského paláca sa vybral obhajobou Tisovho slovenského vojnového štátu, ktorému požehnal sám Adolf Hitler....
Jasné......vytrhávam z kontextu. On len chválil rozvoj slovenského školstva / samozrejme hlavne cirkevného/, literatúry a kultúry...
Mimochodom aj tieto jeho tvrdenia sú plné poloprávd a klamstiev, pretože niektorí zo spomínaných umelcov už vtedy buď nežili, alebo boli otvorene proti vtedajšiemu nacistickému režimu.
A to ešte pán kandidát zabudol spomenúť výrazný ekonomický rozmach tohto vojnového štátu aj vďaka zhabanému majetku desaťtisícov deportovaných Židov.
Tým, že za každého deportovaného občana zaplatilo Slovensko navyše aj 500 ríšskych mariek, sme sa stali jedinou európskou krajinou, ktorá vykonávala deportácie vlastnými silami.
A pokojne mohol spomenúť aj to, že vďaka týmto masovým deportáciám sa vyriešila na Slovensku aj bytová otázka....
Ale toto mu už asi jeho otec, v tom čase poslanec Slovenského snemu za Hlinkovu Slovenskú Ľudovú Stranu nestihol povedať.
V rámci objektivity však treba povedať, že Pavol Čarnogurský otvorene vystupoval proti vtedajšej protižidovskej politike.
Je však zarážajúce prečo potom výhodne „odkúpil" dom po deportovanom Dr. Eugenovi Neumannovi, ktorý zahynul v koncentračnom tábore a navyše v roku 1990 rodina Čarnogurských úspešne požiadala o „navrátenie domu do vlastníckeho práva", keďže v roku 1950 vtedajší súd priznal reštitučný nárok dcéry Dr. Neumanna.
Ján Čarnogurský skrátka hovorí, čo si myslí. Aj napríklad o Rusku, Putinovi, alebo o Gustávovi Husákovi....
Veru. Človek by mal hovoriť, čo si myslí.
Len by to nemalo byť také zvrátené...
Foto: webnoviny.sk
