Najnovší útok na bránku vládnej koalície nesie tiež pečať neortodoxnosti a hlavne nie je celkom jasné, či nejde náhodou o vlastný gól. I keď na druhej strane, len sám poslanec vie, za koho to vlastne kope.
Môžem s ním súhlasiť, že „ politické nominácie sú jednoznačne korupciou, prevádzkovanou organizovaným spôsobom politickými stranami..." a zverejnenie zoznamu politických nominantov v rôznych sférach štátnej správy hodnotiť pozitívne. Len ma trochu zaráža s akou ľahkosťou pripúšťa, že ten zoznam môže byť nepresný. Akoby ho vôbec netrápilo, že môže niekomu aj ublížiť.
Vyjadrenie predsedu Ústrednej rady SDKÚ Jozefa Mikuša, že je normálne a legitímne, ak sa prostredníctvom strán nominujú ľudia na jednotlivé posty poukazuje na to, že systém partokracie je u nás už naozaj poriadne „zažratý" a pripomína prednovembrové časy, kedy človek musel byť členom tej správnej strany, ak chcel nejakú slušnú funkciu.
A tvrdenie Bélu Bugára, že kvalitný politický nominant môže byť prínosom pre tento štát, je bližšie skôr k zbožnému želaniu ako k reálnej praxi.
Predsedníčka vlády s úsmevom skonštatovala, že Úrad vlády svoj zoznam nominantov zverejnil už pred niekoľkými mesiacmi a že k tomu vyzvala aj ostatné ministerstvá. To, že tak doteraz neurobili, svedčí o dvoch veciach. O obrovskej nechuti k proklamovanej transparentnosti a o nízkej autorite predsedníčky vlády.
Poslanec Igor Matovič sa politikou, podobne ako mladý Vlado Weiss futbalom, očividne baví. Niekedy sa mi dokonca zdá, že si z nej robí srandu. Obyčajní ľudia, ale na to majú tak trochu aj právo. Veď politici si z nás robia srandu už od nepamäti.
Foto: spravy.pravda.sk
