......mali sme tiež matematikára, ktorý bol už ako tridsiatnik legenda. Na jednej z prvých hodín matematiky som pri ňom dostal tri päťky. Prvú za to, že som nepovedal „nech sa páči", pri podávaní domácej úlohy. Tú ďalšiu, lebo som nemal narysované okraje v zošite a napokon tretiu, keď som začal mazať popísanú tabuľu, aby som mohol riešiť príklad. Len sucho skonštatoval, že nie som týždenník / študent, ktorý mal v tom týždni na starosti utieranie tabule / a radšej ma poslal sadnúť, aby mi nedal štvrtú, aj za samotnú matematiku. Mimochodom pätorku dal aj tomu „týždenníkovi". Tieto päťky si písal iba ceruzkou a veľmi ich pri hodnotení nezohľadňoval, ale aj tak boli pre nás dostatočným mementom.
Jeden rok nás obidva tieto predmety učil ďalší ich kolega, ktorého najhoršou známkou bolo dva mínus. Čím dlhšia mínuska to bola, tým viac sa známka blížila k nedostatočnej. Vedomosti žiakov zisťoval pri riešení zábavných matematických, alebo zemepisných úloh. Tam ľahko zistil, koho predmety bavia a kto im ako rozumie. Odvtedy už prešlo dvadsaťpäť rokov a stále sa pri stretnutí vzájomne úctivo zdravíme.
Tieto tri príbehy som vyrozprával triednej učiteľke na rodičovskom združení mojej staršej dcéry, ktorá je ôsmačka na základnej škole, keď sa sťažovala na slabú disciplínu a neúctu žiakov k učiteľom. A ostatným rodičom som povedal štvrtý príbeh, v ktorom mi otec dal zaucho, keď som sa sťažoval na učiteľa, vtedy som myslel, že oprávnene. „Ty sa máš učiť a nie sťažovať"....boli jeho slová, ktoré si pamätám dodnes.
Pán minister školstva. Napriek stavu v akom sa nachádza naše školstvo som presvedčený, že učitelia si vyššie platy zaslúžia. Vyššie ohodnotenie si zaslúži hlavne to, čo žiakovi jeho učiteľ od nepamäti odovzdáva. To nehmatateľné a neuchopiteľné, čo nás všetkých dvíha vyššie.
Nie je pravda, že nie sú peniaze. Skôr je pravda to, že asi nie sú tie správne priority...
Foto: article.wn.com
