Predošlé riadky som samozrejme myslel trochu ironicky, ale nedokážem zostať ticho pri podobných megalomanských demonštráciách viery. Chápem Poliakov, že po úmrtí ich pápeža cítili potrebu opäť prevziať stratené líderstvo v oblasti viery, ale mohli si na to zvoliť trochu vkusnejšiu formu.
V súťaži, kto má najvyššieho na svete, síce momentálne vedú, ale skôr to zaváňa babylónštinou, ako tichou a pokornou modlitbou. Až sa obávam, aby soche Ježiša v Rio de Janeiro, následne nedostavali sedemmetrovú tŕňovú korunu, aby bola opäť najvyššia. Akosi automaticky sa zrejme predpokladá, že k Bohu sa dá ísť len smerom hore.
Keby chcel Kristus ohúriť svojou vysokou postavou, taký by sa aj zrejme vtedy narodil. Jeho veľkosť však bola v niečom inom a obávam sa, že táto najnovšia socha to vôbec nezachytáva. Skutočne netuším o čo išlo jej staviteľom. Ak má budiť bázeň a strach, neviem, či sú to vo viere tie správne emócie. Ak má budiť pocit malosti, pochybujem, že by toto skutočný Ježiš naozaj chcel. Práve naopak, ľudia by sa pri ňom mali cítiť veľkí. Veta, pusťte ku mne maličkých, bola totiž myslená úplne inak.
Miestni ľudia vraj dúfajú, že gigantická socha priláka pútnikov a turistov a prispeje k ekonomickému rozmachu regiónu. Dokonca už tam aj smerujú turisti z Nemecka, aby sa s touto kuriozitou vyfotografovali. Veľmi som zvedavý, ako na to zareaguje terajší pápež a čo postavia v Nemecku po skončení jeho pontifikátu. Veď treba predsa preukázať veľkosť viery, aj keby bola ako horčičné semienko.
Obávam sa tiež, že si túto sochu napokon všimnú aj nejaké teroristické organizácie a rozhodnú sa, že Mohamed je aj tak najväčší. A potom aj Európa bude mať svoje dvojičky. Kresťanstvo sa takto aspoň na chvíľu, možno vráti bližšie k zemi.
