-365 dní
Sme na izbe dvadsiati. Absolventi rôznych vysokých škôl. Budúci novinári, právnici, lekári, ekonómovia a hlavne po mesiaci výcviku budúci velitelia čiat. Z Bratislavy, Banskej Bystrice, Košíc, Michaloviec ale všetci momentálne s bydliskom, Bratislava - Vajnory. Pozeráme po sebe rozpačito, podávame si ruky a sadáme na kovové vojenské postele...
-345 dní
Čakám pred kanceláriou zástupcu veliteľa útvaru pre politickú prípravu /politruka/ spolu s niekoľkými kolegami. Keď po chvíli vojdem do vnútra, je mi ponúknutá funkcia pisára na štábe, čiže pokojné úradnícke miesto v kancelárii. Za odmenu stačí raz za čas poreferovať o živote medzi vojakmi, či je všetko v súlade so socialistickou výchovou v našej armáde. Keďže som neposkytol uspokojujúcu odpoveď šancu dostávajú ďalší adepti.
-335 dní
Tak a sme pri svojich čatách. Na izbe sme už len traja čatári absolventi, alebo slangovým jazykom vojakov- špagáti. Idem si pozrieť na izbu svojich vojakov a už pred dverami počujem akýsi krik. V izbe stojí v pozore dvadsať modrých vystrašených teplákových súprav a dvaja „mazáci" im rozhadzujú ustlané postele a kontrolujú obsah balíkov z domu, hľadajúc niečo pod zub. Keď ich slovne vyhadzujem, prekvapene odchádzajú so zvláštnym úsmevom. Na chodbe čaká o pár minút prekvapenie na mňa vo forme mojich dvoch nových „známych" a ich pár ďalších priateľov. Spať ideme viacerí so svojimi prvými „zelenými" modrinami. Pamätám si hlavne, že pri našom „rozhovore" sa ma tí mazáci neustále pýtali na akési „číslo". Ale hlavne si pamätám, že v očiach mojich chlapcov z čaty, som pri odchode z ich izby videl okrem strachu, aj kúsok vďačnosti.
-240 dní
Číslo je na vojne zákon. Znamená, koľko dní ti chýba k odchodu do civilu. Čím je menšie, tým je postavenie vo vojenskej mašinérii vyššie. Číslo určuje hodnotu človeka. Určuje jeho povinnosti, ale aj výhody. Nie hodnosť, alebo funkcia, ale číslo je dôležité. Ono povie, kto je sluha a kto pán. Moje číslo mi už zabezpečuje určitý status. Ale niektorí „záklaďáci" nás nemajú veľmi radi. Cítia nespravodlivosť v tom, že my sme na vojne iba rok a oni musia byť až dva.
-180 dní
Do civilu odchádzajú niektorí vojaci z našej roty. Sú medzi nimi aj tí, s ktorými som mal ten zaujímavý modrinový rozhovor. S mnohými z nich som sa za ten čas spriatelil. Viedli sme množstvo rozhovorov o živote, priateľstve, frajerkách... Jeden z nich sa pri lúčení so mnou rozplakal. Ja som mu rozumel. Odchádzal z prostredia, kde mu číslo zabezpečovalo vysoký status a teraz v civile bude podľa jeho slov, opäť iba obyčajná nula niekde v továrni.
0 dní.
Za nami sa spúšťa závora. Tá, ktorá nás delila od sveta, ktorý sa nám pred rokom zdal nekonečne ďaleko. Opúšťame trenažér, na ktorom sme zažívali množstvo, častokrát nezmyselných a nelogických životných situácií. Kde mokré bolo čisté a číslo bolo nad všetkým. Ale nad všetkým snáď nie...
+30 dní
Som doma, na majstrovskom hokejovom zápase. Vychutnávam si ho, keď ma niekto zrazu poklepe po pleci. Otočím sa a vidím dvoch "svojich chlapcov" z čaty ako sa na mňa usmievajú. Rozprávajú jeden cez druhého, ako ich pred pár dňami prevelili do Michaloviec. Spomínajú aj na tú situáciu, keď som sa ich zastal a ako si vtedy povedali, že oni šikanovať nikoho nebudú. Aj keď im to číslo umožní. A ja ich počúvam a usmievam sa. Počúvam mojich chlapcov. Z ktorých sa už dávno stali chlapi.
