Ale život je láskavý lekár a o niekoľko mesiacov jej naordinoval prvú vnučku. Keď potom o pár rokov prišla aj ďalšia, liečba životom bola úspešne zavŕšená. Po dvoch synoch jej boli darované dve krásne „dcéry“, ktoré ako správna babka „nesprávne“ rozmaznáva. A ja i keď sa navonok tvárim nespokojne, vo svojom vnútri sa usmievam. A snažím sa ju starostlivosťou o jej vnučky vhodnou mierou zaťažovať. Na jednej strane zohľadňujem jej vek a zdravotný stav, ale na druhej strane, udržujem vysoké percento jej potrebnosti pre našu rodinu.
V mojej práci za mnou denne príde niekedy aj niekoľko desiatok starších ľudí. Spolu s nimi si veľakrát na stoličku sadne aj celá ťažoba ich terajšieho života. Samota, ktorá je už roky ich jediným spolubývajúcim a smútok, ktorý za nimi veje ako čierny závoj. Nepotrebnosť je to slovo, ktoré vyslovujú posunkovou rečou svojich očí.
Ja sa snažím počas vykonávania „úradných úkonov“ venovať každému aspoň niekoľko minút „obyčajného rozhovoru“. A dozviem sa mnohokrát viac ako farár pri spovedi. O nespravodlivosti tohto sveta, o deťoch, ktoré ich už nepotrebujú i o tom, ako sa im už niekedy nechce ani žiť.
Prídu občas aj moji bývalí učitelia, ľudia na ktorých som sa ako dieťa pozeral s úctou a ja im o tých časoch rozprávam. A oni sa aspoň na tú chvíľu do nich vracajú. Do doby, keď ich niekto potreboval, kedy boli užitoční a ich názory a myšlienky sme hltali s otvorenými ústami. Keď potom odchádzajú z mojej kancelárie, niekedy ten čierny závoj zostane prevesený cez stoličku....
Jedna pani, ktorá sa zaoberá ezoterikou mi nedávno povedala, že mám vo svojej miestnosti príliš veľa „ ťažkej“ energie od ľudí, že či nebývam z toho unavený. Vraj pomôže, keď si zapálim sviečku a vyčistím priestor. Sviečku si zapálim rád, i keď unavený nie som. A spomeniem si pritom na severoamerických indiánov, ktorí tie najzávažnejšie rozhodnutia prijímali na základe rokovania Rady starších. Ktorí si vážili postriebrené vlasy a múdrosť, ktorá sa v nich skrýva.
Podľa rôznych vedeckých výskumov je ľudské telo uspôsobené tak, že by sme sa za normálnych okolností mohli dožívať v priemere vyše sto rokov. Ak nás však predtým nepostihne choroba s názvom samota.
