Spomínam si, ako som v svojich desiatich rokoch strčil do elektrickej zásuvky pinzetu. Poradil mi to jeden spolužiak, že vraj bude ohňostroj. Bol a to poriadny. Otec vtedy v tichosti odpásal remeň a bez rečí a so smútkom v očiach, uštedril mne a staršiemu bratovi pár rán. Jeho slovám, že ho to bolí viac ako mňa, som vtedy veľmi nerozumel. Ale, že sa podobné veci nesmú robiť, lebo nás to mohlo zabiť, mi rezonuje v hlave dodnes.
Nepamätám si, že by ma odvtedy niekedy udrel. Len ma občas jemne poťahal za vlasy, keď som sa nevedel vpratať do kože. Nikdy na mňa nekričal. Túto kompetenciu mala u nás výhradne mama. Aj ich občasné hádky boli skôr monológmi ako manželskými dialógmi.
Jedno si však pamätám presne. Stál za mnou vždy v tých rozhodujúcich chvíľach. Okrem tej poslednej. Keď som sa pred štrnástimi rokmi ženil. Dostal týždeň pred svadbou tretí infarkt a lekári vraveli o zázraku, že vôbec prežil. Neodporučili mu preto účasť na svadobnom obrade ani na svadobnej hostine. Prílišné rozrušenie by mu vraj mohlo veľmi poškodiť. V ten deň pred obradom sme ho boli navštíviť. Počas toho, ako som mu umýval chodidlá, on so mnou stihol absolvovať možno náš najdlhší rozhovor v živote.....
Pár týždňov po svadbe ho operovali v Bratislave. Po operácii sa už neprebral a bol niekoľko dní napojený na prístroje. Zomrel v noci, keď som cestoval za ním, aby som vystriedal svojho brata. Mame to oznámili o piatej ráno telefónom. Bola v tom momente na ten smútok úplne sama. My s bratom sme od tej pamätnej bitky spolu plakali prvýkrát. Keď sme sa na druhý deň vrátili domov, moja manželka mi spolu s úprimnou sústrasťou pošepla správu, že je tehotná...
Dnes ráno som si ešte v polospánku uvedomoval, že mi je od pootvorených balkónových dverí trochu zima, ale nedokázal som s tým nič urobiť. Len som zrazu pocítil, že ma ktosi prikryl paplónom. A ešte zalepenými očami som uvidel, ako z našej spálne odchádza moja mladšia deväťročná dcéra. Akoby toto ranné vtáčatko vytušilo, že práve dnes začal celoslovenský Týždeň otcov.
