Cestou do práce míňam žobráka, ktorý čosi mumle o Ježišovi a ja mu do čiapky dávam 50 centov. O pár desiatok metrov predo mňa kľaká mladé cigánča a pýta na rožky......do dlane mu vtláčam ďalšiu mincu. Počas obeda v reštaurácii, k nám prichádza hluchonemý, na všetky stoly porozkladá rôzne suveníry s papierikmi na ktorých je cena s vysvetlením. Pozriem do peňaženky a namiesto sprepitného pre čašníka, kúpim srdiečko z gumy. Pri návrate domov prispievam opäť na akúsi zbierku a napokon úspešne vchádzam do svojho príbytku aj so svojim spokojným svedomím...
Na druhý deň nejdem na nákup, tvárim sa, že nevidím žobráka s Ježišom a klobúkom, malému cigánikovi odmietavo kývem hlavou. Na obed mám urobený sendvič a pri návrate domov sa „úspešne" vyhýbam dvojici s pokladničkou, ktorá stojí na námestí. Konečne vchádzam do svojho príbytku aj so svojim kričiacim svedomím....
Na tretí deň vychádzam previnilo z bytu a utekám k obchodu. Pani s pokladničkou tam dnes nestojí. Očami hľadám žobráka a jeho klobúk a vidím ho obďaleč v hlúčiku bezdomovcov popíjajúcich akýsi nápoj zo sklenenej zelenej fľaše. Môj malý cigánik stojí neďaleko v podchode a sype čosi do ruky staršiemu Rómovi. Keď ich míňam počuť cinkot padajúcich mincí. Počas obeda každú chvíľu pozerám na dvere a dozvedám sa, že „ ten hluchonemý nechodí každý deň ". Sprepitné čašníkovi nedávam, veď čo ak príde zajtra. Večer prichádzam domov a moje svedomie je akési zamyslené a podozrivo tiché...
Citové pasce. Život nám ich nastavuje každý deň. Netušíme na ktorých miestach. Nevieme odhadnúť naše reakcie. Nevieme, čo je správne. Za čo sa máme hanbiť a na čo môžme byť hrdí. Ktorým milodarom pomôžeme a ktorým naopak možno ešte viac ublížime. Či nám napokon do dlaní vtisnú Nobelovú cenu mieru, alebo zatlčú pár hrdzavých klincov.
