List prvý....
„ Pán rómsky splnomocnenec......píšem Vám, lebo už neviem, čo mám robiť a chcem, aby ste mi pomohli. Minule mi zhorel byt, keď som prikladal do piecky a aj deti mi popálilo. Ja teraz nemám kde bývať, lebo mi mesto nechce dať nový byt. Pani sociálky mi doniesli len šatstvo, deky, matrace a materiál na vymaľovanie bytu. A tiež povedali, že zatiaľ môžem bývať v jednej náhradnej izbe, kým si nedám byt do poriadku. Ale tá izba je malá a ja chcem ten nový byt, lebo aj ja chcem žiť ako človek..."
Dezider, autor listu, spokojne vložil papier do obálky a vyšiel pred bytovku. Ráno ho odnesie na poštu a zároveň vyberie aj sociálnu dávku. On pánom na radnici ukáže, či mu nedajú byt. Keď bude treba, napíše aj do Bruselu. S pocitom, že už urobil všetko, čo bolo v jeho silách, si zapálil cigaretu. Radšej ani nešiel dnu, aby sa nemusel pozerať na tie obhorené steny.
List druhý....
„ Pán primátor mesta......píšeme Vám, my obyvatelia ul. Mlynskej a chceme Vás poprosiť o pomoc pri výstavbe ihriska pre naše deti. Nech radšej tam behajú a hrajú futbal, ako by stále len fetovali a robili neporiadok. Keby ste nám poslali buldozér, aby vyrovnal terén, lebo sú tam veľké kopy hliny a kríky a my si už potom sami, ľudia z bytoviek, urobíme nejaké ihrisko, ktoré si budeme strážiť, aby nám ho ostatní Cigáni nezničili...."
Kolomana, spoluautora listu, som stretol pred pár dňami v meste. Slušne pozdravil a spýtal sa, či neviem, čo je s tým ich listom. Upokojil som ho, že sa o tom na porade hovorilo a že im mesto v ich aktivite pomôže. Tiež som ho pochválil za ich prístup a povedal, že on i jeho susedia, môžu byť vzorom pre ostatných obyvateľov komunity.
Poďakoval, pozdravil a ja som sa potom ešte chvíľku pozeral ako michalovský občan Koloman, hrdo kráča domov....
