Vedel, že keď sa dobre vyspí, cez deň bude mať viac sily. Nie na žobranie, ale na Gándhiovský nenásilný odpor, ako to on humorne nazýval. Neuznával tých svojich "kolegov", ktorí boli ochotní prežehnávať sa pred kostolom a srdcervúco nastavovať dlane hnedé od špakov a polepené z jablčného vína, k ľuďom odchádzajúcim z omše.
On len ticho a s hlavou sklonenou k zemi niekoľko hodín v kuse sedel v podchode na námestí. Nepozeral na tých, čo mu hádzali mince. Nechcel vidieť ani ich súcit a ani opovrženie tých, čo ho oblúkom obchádzali. Keď mu už ruky zmrzli tak, že nimi ledva dokázal dať peniaze do vrecka, vedel, že už je čas na kávu...
Mal svoju obľúbenú kaviareň. Čašníci ho už poznali. Veľké presso, veľa cukru a bez smotany. Načo sa tváriť, že život nie je čierny. Mal svoje miesto pri malom stolíku úplne pri dverách a keď odchádzal vždy nechal na tácke pár mincí. Šálku držal medzi palcom a ukazovákom a malíček mu spôsobne odstával. Sŕkal ju pomaly a ešte pomalšie listoval v novinách. Bol to jeho rituál ešte z doby, keď žil s manželkou v malom jednoizbovom byte. Presťahovali sa tam po tom, ako synovi darovali predošlý trojizbový. Ale boli tam spokojní.
Keď ho o pár rokov manželka opustila, opustil sa aj on.....
"Ej veru.......nad hlavou obloha ako v planetáriu......to nie je dobre......to nie je dobre...." hundral si popod nos, keď sa ukladal na svoje kartóny a prikrýval starými novinami.
" Hentam je Malý voz......a tam tuším Orion.....ešte si čosi pamätám.....však Marienka.....len teba tam akosi neviem nájsť. Zajtra ti donesiem sviečku na cintorín....aspoň sa trochu spolu zahrejeme...."
Keď ráno nakladali jeho telo do pohrebného auta, chlapi by odprisahali, že na chvíľu zacítili silnú vôňu čiernej kávy.....
S cukrom.......bez smotany.
Foto: www.pluska.sk
