Fenoménom posledných rokov sa stávajú v rámci toho najslabšieho ohnivka aj bezdomovci. Hádžeme im drobné, občas dáme šaty a jedlo, alebo od nich kúpime Nota bene. Ale niekedy ich radšej obchádzame oblúkom, chytáme sa za nos a rozhorčujeme sa. Všetky tieto naše reakcie sú ľudské a pochopiteľné.
V mojej práci, v rámci magistrátu, sa stretávam s rôznymi kategóriami bezdomovcov. Do prvej a najpočetnejšej patria tí, ktorí sa radi združujú do kolektívu. Nezaoberajú sa však žiadnym kolektívnym športom, ak tam nepočítame slovenskú hádzanú. Počas dňa sa zdržiavajú na svojich obľúbených miestach, budia minimum verejného pohoršenia, nežobrú a prespávajú spolu na rôznych miestach, väčšinou u jedného z kolektívu. Za mnou do úradu nechodia.
Potom sú bezdomovci samotári. Pre nich je typické mlčanlivé žobranie na chodníku so sklonenou hlavou a nastrčenou rukou. V podstate od vás nič nechcú, ale ich mlčanlivosť niekedy kričí najhlasnejšie. Ku mne zavítajú väčšinou ak im ukradnú doklad totožnosti, alebo ich hlad a zima pritlačí. Raz do roka im mesto môže poskytnúť jednorázovú finančnú výpomoc.
Najmenej početnou skupinou sú kričiaci samotári. Ale s nimi je bohužiaľ najviac práce a často aj bezvýslednej. Keď im ponúknete pomoc sú agresívni, vykrikujú, aby ste im dali pokoj a niekoľkotýždňová práca na ich umiestnení v sociálnom zariadení vyjde navnivoč.
Cesty na ulicu u týchto ľudí sú rôzne. Buď je to rozpad rodiny a následný sociálny prepad, alebo je to spôsobené vplyvom rôznych závislostí. Každopádne už nemajú dostatok síl na návrat a častokrát možno ani vôle. Tento život bez zodpovednosti vie byť totiž aj akousi drogou. Ich jedinou povinnosťou je prežiť najbližší deň a noc.
Mnohokrát sú tiež zaujímavé reakcie verejnosti na riešenie tejto problematiky. Na jednej strane chcú od mesta radikálne riešenia a na druhej strane iní občania chcú, aby ste bezdomovcom nebránili v štýle života, ktorí si väčšinou sami dobrovoľne vybrali. Nehovoriac už o tom, že ani zákon nie je v tomto samospráve veľmi nápomocný.
Takže, kde majú vlastne bezdomovci svoj domov ? Domov je miestom pre rodinu. Či už tú najbližšiu, alebo aj vzdialenejšiu. Je to priestor, ktorý chceme zdieľať s ľuďmi, ktorých nosíme v sebe. A ak sa tí ľudia z nášho srdca vytratia, vytratí sa postupne aj naša túžba po domove.
