V lete roku 1985 som spolu s vysokoškolákmi z celého Slovenska cestoval na akúsi výmennú brigádu práve do Krakova. Z našej školy sme išli traja v očakávaní dobrého zárobku a ešte lepších zážitkov. Vedeli sme len toľko, že pracovné povinnosti budeme mať do štrnástej hodiny a potom máme voľný program.
Ubytovali nás v akomsi ošumelom internáte, ktorý sa nachádzal v obrovskom komplexe študentského mestečka. Spočiatku bol problém sa v ňom zorientovať a nájsť tú najkratšiu cestu do krčmy. Veď čo iné môže ako prvé, správny Slovák v zahraničí hľadať.
Poľské pivo za veľa nestálo, tak sme sa vrátili na izbu, kde nás už poslušne čakala domáca slivovica. A keďže sme národ pohostinný ponúkli sme ju aj mladému mužovi na vrátnici internátu. Vysvitlo, že je tiež študentom a takto si len privyrába počas prázdnin. A nasledujúce dni ukázali, ako nám toto naše priateľské gesto zmenilo celý náš pobyt v Krakove.
Hneď na druhý deň nám oznámil, že o nás rozprával svojim priateľom a tí by nás chceli tiež spoznať. Povedal nám číslo izby a čas, kedy nás očakávajú. Zobrali sme teda po náročnom pracovnom dni posledné zvyšky síl a domácej slivovice a vyrazili na náš prvý poľský žúr.
Na inkriminovanej izbe nás čakalo asi desať mladých Poliakov a Poliek, obložené misy, vodky a koňaky od výmyslu sveta. Celkom dobrá protihodnota za pohárik slivovice. A to bol ešte len začiatok. Takéto žúry nás potom čakali skoro každý večer a my sme boli stále ako vzácni hostia. Po pár dňoch sme zistili, že naši noví priatelia sú revolučným výborom študentského hnutia Solidarita, ktoré chystalo zmeny o ktorých sme my ešte ani nechyrovali. Tak sme len počúvali po večeroch platne Simona a Garfunkela, pili poľskú vodku a boli tichými účastníkmi debát o zvrhnutí komunizmu.
A Krakov nám ukázal svoju druhú tvár. Ktorú by sme za normálnych okolností nikdy nespoznali. Vodili nás do vychytených reštaurácii, kde sa stretávali umelci s politickými disidentmi, do kostolov, kde súčasťou omší boli aj politické prejavy proti vtedajšiemu systému. Tam som aj prvýkrát uvidel človeka, ktorého meno mi vtedy ešte nič nehovorilo, ale Poliaci ho vyslovovali skoro s posvätnou úctou. Lech Walesa bol vtedy pre nich ako ďalší poľský kráľ.
Keď sme sa po našich potulkách vracali nad ránom domov kamennými krakovskými uličkami, stretávali sme roznášačov mlieka a čerstvého pečiva, ako kladú prepravky s tovarom pred ešte zamknuté obchody bez obáv, že ich niekto ukradne. Naši poľskí priatelia nám nikdy nezabudli zobrať rožky na skoré raňajky, pričom hodili peniaze do vedľa položenej mištičky. Bolo to pre nás rovnako nepochopiteľné, ako napríklad to, že títo mladí ľudia sa vôbec neobávali represií zo strany štátu a chystali svoju študentskú revolúciu....
Ešte niekoľko rokov nás potom listami pozývali k ním na návštevu, či už počas prázdnin, alebo na Silvestra. Odvtedy sme sa však už nestretli. Prišiel november 1989 a s ním sa na televíznych obrazovkách objavil aj muž, ktorého som vtedy v kostole ešte nepoznal.
Verím, že sa raz do Krakova ešte vrátim. A snáď nájdem aj tie mesta a uličky, ktoré si možno budú pamätať naše ranné vášnivé debaty. A dovtedy si dám aspoň kalíštek slivovice...dobrej domácej.
Foto: ephoto.sk
