Všetky naše myšlienky, slová a skutky, sú ako stopy v piesku. Sú ich milióny, navzájom prešľapané a vypálené slnkom, aby dlhšie vydržali. Sú tým jediným, čo po nás zostane, keď napokon vysypú aj náš piesok z urny. Hoci aj do mora.
Kto kráča za pluhom vidí len zem pod sebou. Hnedú a ťažkú ako je práca oráča. A kdesi v diaľke už cíti aj vôňu zrna. Ktoré sa stane chlebom. Našim....každodenným.
Keď dojeme chlieb, treba pozbierať omrvinky zo stola. Ťažkou a urobenou rukou ich zhrnúť do bielej, čerstvo vypranej zástery. Lebo príde aj doba omrviniek.
Keď je more pokojné, pripomína zrkadlo. Ukáže nám, akí naozaj sme. Či vyjdeme na breh s penou okolo úst, alebo s mušľou pri uchu. A more nám zaspieva. O zemi, ktorej sa nežne dotýka.
Dnes je doba rozbúreného mora. Ktorého vysoké vlny syčia na horúcom piesku. A snažia sa zmyť naše stopy. More sa však napokon upokojí. A oráč sa vráti k svojmu pluhu.
Ten jediný čakal na poli na jeho ruky. Aby ho opäť spojil so zemou...
Foto: rezbar-ferry.cz
