Bola biela, krívala na prednú nohu, mala zapálené očko a ako keby dohryzenú sánku. Možno aj preto sa jej deti spočiatku trochu báli. Ja som išiel vpredu s batohom na chrbte a tak možno vytušila, že som vodca svorky a bežala vedľa mňa. Keď sme po chvíli odbočili smerom do kopca k hradu, po určitom váhaní sa rozbehla za nami. Prišla opäť na moju úroveň a občas sa obzerala, či nezaostávajú najmladší členovia našej výpravy.
Dorazili sme na krásnu a veľkú lúku tesne pod hradom, kde bol akýsi altánok s ohniskom. Tam sme sa rozhodli vytvoriť základný tábor a posilniť sa pred ďalšou cestou. Dagmar, lebo také meno cestou dostala od detí, nás len v tichosti pozorovala. Ale občas, keď okolo nás prechádzali nejakí turisti, rozbehla sa smerom k nim a štekala, až kým ich nestratila z dohľadu. Potom sa spokojná vrátila k nám a dostala odo mňa za odmenu pohladenie.
Medzitým sa na grile piekli rôzne dobroty a rozvoniavali široko ďaleko. Dagmar ich poslušne strážila, ale neopovážila sa ich dotknúť. Pekne čakala, kým jej niečo hodíme sami. Medzitým behala medzi deťmi, ktoré sa hrali s loptou. Bolo však z nej cítiť, že je opatrná a že jej asi veľa ľudí už ublížilo. Smiali sme sa, že s nami asi pôjde aj vlakom domov....
Nad hlavami sa nám striedala jasná obloha s mračnami a silný vietor česal okolité sýtozelené vrchy. Bol čas pokračovať v ceste. Naša Dagmar sa však zrazu rozbehla smerom k dedine. Šiel som kúsok za ňou a uvidel som, ako sa na chvíľku pristavila pri menšom huňatom psíkovi a potom bežala ďalej. Biela guľka ma opatrne pozorovala, ale keď uvidela v mojej ruke klobásku pribehla bližšie....
O chvíľu už bola členom našej vrcholovej výpravy a dostala meno Miška. Po nádvorí hradu nás sprevádzala ako skúsená turistická sprievodkyňa, ale väčšinu času trávila aj tak na rukách detí. Tie sa tešili, ale ja som už myslel na to, čo bude na konci. Ako som očakával, cestu z hradu absolvovala spolu s nami. Deti boli celé rozradostené, ale ja som im vysvetľoval, že psíka si nemôžme len tak vziať, lebo nevieme, či náhodou niekomu nepatrí a navyše určite nie do paneláku.
Tak som sa rozhodol konať. Vytiahol som poslednú klobásku a zavolal Mišku k sebe. Počkal som kým sa ostatní stratia z dohľadu a začal ju kŕmiť. Kým jedla, ja som sa nenápadne vzďaľoval. Po chvíli si to všimla a nerozhodne na mňa pozerala. S ťažkým srdcom som jej rukami naznačoval, aby bežala naspäť do dediny. Po chvíli to asi pochopila a pomaly sa vydala tým smerom. Len sa občas otočila, aby sa uistila, či som náhodou nezmenil svoje rozhodnutie. Keď sa už prestala otáčať, vydal som sa za ostatnými....
Mojej vete, že sa misia vydarila sa však zrejme nepotešil nikto. Aspoň tak som si vysvetlil ich dlhé a ťaživé mlčanie....
Foto: albertik. tym.sk
