Záverečná...
Keďže do záverečnej chýbalo už len asi tridsať minút, pre istotu som sa čašníčky pri pulte opýtal, či ešte stihneme jedno až dve pivá. S úsmevom súhlasila a tak sme sa usadili za najbližší stôl. Po chvíli k nám prišla jej mladučká kolegyňa so slovami: „Dobrý večer.....dúfam, že nebudete chcieť jesť."
V dobrej nálade z kina som jej s úsmevom zakontroval, že len v prípade, ak by na tom veľmi trvala. Zjavne však môj zmysel pre humor neocenila a dodala: „ Ale aj to pivo musíte vypiť najneskôr do tri štvrte na desať.." To ma už dobrá nálada postupne začínala opúšťať a so slovami „náš zákazník, náš pán" sme opustili aj my tento pohostinný podnik....
Pivo....
Človek je však tvor nepoučiteľný a niekedy sa nepoučí ani na vlastných chybách. A teda aj my, v rovnakom zložení, sme opäť zavítali do toho istého podniku. Povedali sme si, že každý má právo na druhú šancu, ale pre istotu sme prišli už o ôsmej večer. Náš optimizmus navyše narástol, keď sme tam neuvideli našu „známu".
Ostatní si objednali svetlé pivo a ja jediný tmavé. Po jeho ochutnaní som však zistil, že je trochu nakyslé a oznámil to čašníčke. Skonštatovala, že občas sa im to stane a že či chcem niečo iné. Odpovedal som jej, že nebudem riskovať svoje zdravie a nech mi radšej donesie svetlé ako ostatným. Bez slova vzala moje tmavé pivo a o chvíľu priniesla požadované svetlé.
Pri neskoršom platení sa mi však akosi nepozdávala suma a s predtuchou odpovede som sa jej opýtal, či nám azda zarátala aj to reklamované pivo.
„ Samozrejme, že áno", znela jej nekompromisná odpoveď. „Veď by sme takto prerobili".
Po vysvetlení, že reklamačný proces vyzerá podstatne inak, ako si ho ona predstavuje, nám napokon namosúrene vrátila euro a išla sa sťažovať ku kolegyni pri pulte.
Stolička....
V ten večer nás osud zavial ešte do jednej letnej terasy na námestí. Bol tam však voľný iba jeden stôl s tromi stoličkami a my sme boli štyria. Stáli sme pri stole a očami hľadali voľnú štvrtú stoličku. Zrazu sa zdvihol jeden pán a priniesol nám svoju. Nechápavo som poďakoval a spýtal sa, že či ju on nebude potrebovať.
S úsmevom odvetil, že ani veľmi nie, lebo on je majiteľ toho podniku. Kým odišiel ešte som sa ho stihol opýtať, že kedy je u nich záverečná, lebo s ňou už máme zlé skúsenosti. Uprene sa na mňa zahľadel a srdečným hlasom povedal.....
„ Pane.......u nás určujú záverečnú iba hostia."
