Trpezlivo vysvetľujem, že sme mali niekoľko, ale že to bolo na dvore, kde mal psík viac slobody, ako by mal u nás v byte. Trpezlivo ma počúva a dopĺňa svoju otázku, že či som mal tých psíkov rád a že určite boli najprv také malé zlaté šteniatka a ukazuje mi, ako by ich stískala v dlani.
Po minúte mlčanlivej chôdze prichádza ďalšia emocionálna vlna. „ Tati a ja s Natálkou sme boli spočiatku tiež ako také malé šteniatka, však ? A mali ste nás radi a maznali ste sa s nami" ? S úsmevom ju utvrdzujem v jej predpoklade a čakám ďalšiu prílivovú vlnu. Tá prichádza o chvíľu a prináša aj očakávané rozuzlenie. „Tati a nemohli by sme aj my mať takého malého, zlatučkého psíka, ja by som sa o neho starala".
Zadržiavam smiech a snažím sa jej s vážnou tvárou vysvetliť, že psík to nie je hračka, ktorú keď nás prestane baviť, odložíme do škatule, ale že je to niekoľkoročná zodpovednosť o živé stvorenie. A že mám informácie od mnohých rodičov, ktorí sa musia po pár mesiacoch detskej eufórie potom o psíkov starať niekoľko rokov. Navyše už máme doma akvarijné rybičky, vodné korytnačky a papagája.
Na niekoľko minút zmĺkla a tesne pred našou bytovkou prišiel posledný pokus. Vystrčila ruku pred seba a zovrela ju v päsť. Keď som sa jej opýtal, čo robí, odvetila. „No predsa držím na vodítku psíka, aby nevbehol pod auto. Však je taký zlatučký.....nechceš ho pohladkať" ?
Doma bol celý večer už pokoj a o psíkovi ani zmienka. Až som bol so sebou spokojný, ako som túto citovú vojnu zvládol bez veľkých strát. Dcéra sa okúpala, prišla mi dať pusu na dobrú noc a vhupla do postele. Keď už zavládlo v celom byte ticho, sadol som si k počítaču. Zapol som ho v očakávaní mojej obľúbenej relaxačnej pracovnej plochy s obrázkom krásnej prírody....
......z tmavomodrého monitora však na mňa smutne hľadeli velikánske oči malého, hnedého šteniatka.
