V súvislosti s touto informáciou som si spomenul na svoju návštevu Tatier pred niekoľkými rokmi.
Po celodennej túre s rodinkou sme vyhladnutí a vysmädnutí zavítali do reštaurácie, ktorá zvonku vyzerala ako útulná koliba. Po príchode dnu ma trochu prekvapilo, že je obsadených len pár stolov. Vybrali sme si z jedálneho lístka a pohľad som zabodol do unudenej čašníčky opierajúcej sa o barový pult. Pochopila a krokom opatrnej korytnačky sa vydala k nášmu stolu. Keďže ja som človek komunikatívny úspešne sme došli k vytúženému cieľu, čiže k objednaniu požadovaného jedla. Potom sa opäť vydala k svojmu obľúbenému miestu pri bare.
Asi o hodinu, keď sme už končili konzumáciu bryndzových halušiek, sa ospalé dvere opäť otvorili a dnu vošla veľká skupina turistov. Muži, ženy a zopár detí. Sadli si neďaleko nášho stola a začali listovať v jedálnych lístkoch. Podľa ich komunikácie som zistil, že ide o našich bývalých bratov z Česka. Na moje prekvapenie sa k nim čašníčka začala približovať rýchlejším krokom vzrušenej korytnačky. Po zistení, že sa jedná „iba" o Čechov upadla do pôvodnej letargie a s tvárou pokrového hráča sledovala nezúčastnene ich dohadovanie.
„ A co by jste nám doporučili vy...?", prebudil ju zo snenia absolútne neprístojnou otázkou jeden z českých turistov.
„ To, čo máte na jedálnom lístku", odvetila profesionálne po chvíli rozmýšľania táto odborníčka na gastronómiu.
„ Prídem o chvíľu až sa konečne rozhodnete, čo vlastne chcete", zaklincovala svoju poradenskú činnosť a krokom korytnačky v pohrebnom sprievode sa pomaly, ale isto presúvala......veď viete kam.
Keď míňala niekoľko sekúnd náš stôl, vyslovila vetu, ktorá dala všetkému naokolo ten pravý zmysel.
„Otravní Česi".
Bez mučenia sa však priznám, že použila iný prívlastok, ktorého význam som potom zložito a opatrne vysvetľoval deťom a ktorý by sa nedal uverejniť ani v názve článku.
Keďže sme o pár minút odišli, neviem, či si napokon niečo vôbec objednali. A nečudoval by som sa im, keby sa zodvihli vzápätí po nás a už sa sem nikdy nevrátili.
My Slováci však máme jedno šťastie. Že krása Vysokých Tatier dokáže prekryť aj náš amaterizmus a slamu, ktorá trčí z niektorých čižiem.....
