Ale ako sa hovorí, časy sa menia a dospelí vnímajú svet a prácu inou optikou, ako malé deti. Smetiarom by už dnes chcel byť asi málokto a predpokladám, že ani poštárkam niet veľmi čo závidieť.
Stretávam ich pravidelne každé ráno cestou do práce. V menších, alebo väčších skupinkách, peši, alebo na bicykloch sa postupne rozchádzajú na svoje rajóny. V horúčavách, v daždi, či v snehovej metelici....
Jedna moja známa musela zhruba pred rokom zmeniť zamestnanie. Keďže nebolo veľmi z čoho vyberať, tak vzala prácu poštovej doručovateľky. A aj sa trochu na to tešila. To viete, spomienky na detské hry. Ako nováčikovi jej nedali rajón v meste, ale po okolitých dedinách. A navyše jej ho dosť často menili podľa potreby zastupovania.
Keď som ju občas stretol a opýtal sa, ako sa jej darí, len si vzdychla a mávla rukou. Až to raz nevydržala a vyžalovala sa. Ako s ňou „cvičia" podľa potreby firmy. Ako už niekoľkokrát spadla z bicykla, keď ju ohrozili rýchle autá, alebo voľne behajúce psy po dedine. Ako bola už zmoknutá a špinavá a ako si mnohokrát doma poplakala...
Človek by si povedal. Ale asi tá náročná práca bude zrejme aj dobre finančne ohodnotená, keď odchádzajúca generálna riaditeľka Slovenskej pošty a.s. má dostať odstupné vo výške 178 - tisíc eur. Veď sa z nej stane nová milionárka.
Fígeľ je však v tom, že asi aj tá poštárka musí poznať toho správneho Figeľa... Jána. A byť na to patrične Hrdá.... Marcela.
Foto: spravy.pravda.sk
