Zrejme nie je náhoda, že sa tejto skupine obyvateľstva, venujem aj momentálne. V rámci svojej práce na mestskom úrade, mám na starosti celú lokalitu na ul. Mlynskej, kde koordinujem prácu terénnych sociálnych pracovníkov a ich asistentov. Táto časť mesta, ktorú slangovo nazývame „Angi mlyn", je niečo ako košický Lunik v menšom prevedení.
Keď tam TSP pred dvomi rokmi začínali svoju prácu, niektorí miestni Rómovia im vraveli. „ Hoci tu budete pôsobiť trebárs aj desať rokov, nepochopíte, čo sa tu deje." No, myslím, že môžem skonštatovať, že sa nám to podarilo už teraz, za podstatne kratší čas. Dokázali sme nielen podrobne demograficky zmapovať cca. 2.000 Rómov, ale tak trochu sme zmapovali aj ich „hlavy" a spôsob myslenia a konania.
Je dôležité si hneď na začiatku uvedomiť, že ich vývoj najviac determinuje prostredie, v ktorom vyrastajú a modely života, aké vidia vo svojom bezprostrednom okolí. Ich špecifikom je tiež to, že vplyv rodičov je trochu oslabený vplyvom širšej komunity, čo je typické hlavne v takýchto segregovaných osadách a mestských častiach. A to, čo vidia okolo seba malé deti od momentu kedy dokážu vnímať svet, im naozaj nedáva veľa šancí na život na úrovni 21.storočia. Treba si tiež uvedomiť, že táto ich generácia považuje za úplne prirodzené, že sa o nich stará štát a že práca je až ten posledný spôsob na získanie peňazí. Takto žijú ich rodičia a aj celá komunita. Prečo by oni mali fungovať ináč ?
U Rómov fungujú vo väčšine krátkodobé životné stratégie. V tento konkrétny deň mať kde spať, mať čo jesť a piť. Ďalší deň bude riešiť až na druhý deň. Hovoriť s nimi o potrebe vzdelania z hľadiska lepšej vzdialenej budúcnosti, je skutočne málo efektívne. Kniha je pre nich momentálne skôr zdrojom tepla, ako zdrojom vzdelania. Ale samozrejme ani tu nemožno úplne paušalizovať.
Na „osadových" Rómov málo platia rôzne prednášky a vzdelávania. Skôr je účinnejšia metóda akejsi pozitívnej závisti. „ Ta ten môj sused dostal nový byt a mne nepatrí ?" Samozrejme patrí ak spravíš to, čo bol ochotný spraviť ten tvoj sused. Čiže pristúpiť na pravidlá hry, ktoré sú k tomu potrebné. V prvom rade súhlasiť s inštitútom osobitného príjemcu, kedy začne mesto hospodáriť s časťou jeho peňazí. Začnú sa splácať staré dlhy a nebudú sa vytvárať nové. Takisto je potrebné sa o tento nový byt starať a nezničiť ho, ako ten starý.
Človek naozaj začne veriť zmyslu svojej práce, keď vidí v akom dobrom stave udržiavajú všetci svorne svoju bytovku, ako jeden druhého kontrolujú, či upratal spoločné priestory podľa rozpisu na nástenke. Keď vidí skromne, ale útulne zariadené byty a záhradky pred bytovým domom. A vidia ich aj zatiaľ „neprispôsobiví" susedia, ktorým to očividne vŕta v hlave. Je však pravda, že ich ešte treba kontrolovať. Oni to doslova vyžadujú, ako keby neverili sami sebe. Preto je pre nich skoro každý „gádžo", vedúci. Potrebujú viesť, kým sa nenaučia správne chodiť.
A tiež potrebujú cítiť, že im veríme. Viem, že dokážete v rámci diskusie vymenovať množstvo negatívnych skúseností, ktoré s nimi máte. A viem, že budú pravdivé a nebudú mať nič spoločné s rasizmom. Ale tiež predpokladám, že si možno niektorí spomeniete aj na to pozitívne, čo ste s nimi za tie roky zažili. A potešilo by ma, keby ste to zverejnili. Lebo potom bude úplne jedno, či pôjdu do neba Cigáni, alebo Rómovia. Hlavné je, aby sme tam išli všetci spoločne, ako ľudia.
