Pointou ich listu bola hlavne frustrácia zo stavu školstva a predovšetkým z procesu výučby detí zo sociálne slabších skupín obyvateľstva. Nebudem samozrejme polemizovať s ich názormi. Sú to ich osobné skúsenosti a nemám dôvod neveriť tomu, čo popisujú. Je dobre, že sa vôbec odhodlali k tomuto aktu, čo svedčí o tom, že im daný stav nie je ľahostajný.
Pozitívne možno hodnotiť aj samotnú reakciu ministra školstva, ktorý sa nezahral na mŕtveho chrobáka a formou ďalšieho otvoreného listu cez médiá obom zúfalým učiteľkám odpovedal. Dal im v ňom v podstate za pravdu a načrtol aj určité kroky, ktoré by podľa neho mohli postupne viesť k náprave.
Dovolil som si teda aj ja napísať akýsi tretí otvorený list obom zúčastneným stranám, v ktorom by som sa rád podelil o svoje skúsenosti a dal zopár tipov na premýšľanie.
Najprv fakty. V prvom rade treba povedať, že sa jedná hlavne o deti z rómskych osád, alebo segregovaných mestských častí. Je to dôležité vedieť práve kvôli špecifiku tohto prostredia, ktoré deti absolútne nepripravuje na vstup do vzdelávacieho systému.
Tieto deti väčšinou prichádzajú bez sociálnych a hygienických návykov a v prvom období sa musia učitelia venovať veciam, ktoré im znemožňujú vykonávať samotný vyučovací proces. Nehovoriac už o tom, že mnohokrát sa tu vyskytne aj jazyková bariéra, ktorá môže dieťa často aj neoprávnene, preradiť do špeciálnej triedy.
Aj pritom všetkom deti zostávajú deťmi, ktoré sú prirodzene zvedavé a chcú získavať nové vedomosti. Ide len o to, aké metódy sa na to použijú a ako dokáže vyučovací proces eliminovať handicapy, s ktorými prichádzajú. Je pravdou, že časť rodičov si potrebu vzdelania svojich detí uvedomuje, ale je tu aj veľká skupina, ktorá svoje zlyhania hádže na učiteľský stav.
Myšlienka zriadenia internátnych škôl, s ktorou prichádza minister školstva znie na prvý pohľad zaujímavo. Je tu snaha o vytrhnutie určitej skupiny detí z prostredia, ktoré ich jednoznačne demotivuje. Len neviem, či sa dostatočne zohľadnili aj ďalšie špecifiká tohto etnika. A tým je hlavne práve komunitný štýl života a potreba fyzickej prítomnosti ostatných členov širšieho spoločenstva.
Naozaj si neviem v praxi predstaviť realizáciu tejto myšlienky, ak má byť dodržaný princíp dobrovoľnosti. Skôr si viem predstaviť nadmerné emócie a postupné úteky domov späť ku „svojim". V neprospech internátnych škôl hovoria aj skúsenosti s chovancami detských domovov, ktorí sa po dosiahnutí dospelosti vracajú „domov" a za krátky čas ich život v komunite tak, či tak, napokon zomelie a peniaze do nich investované pôjdu do stratena.
Nevytrhávajme teda deti z ich prostredia, ale radšej začnime meniť prostredie samotné.
A možno by tu bol aj spôsob. Je ním už dlhšiu dobu schválená „Lokálna stratégia komplexného prístupu", ktorá mala práve toto zabezpečiť. Mestám a obciam boli Ministerstvom práce a sociálnych vecí ešte predošlou vládou schválené projekty, na ktoré ako sa neskôr zistilo, už neboli peniaze. Kde sa vyparili, to už je záležitosťou iných kompetentných inštitúcií.
Tieto projekty mali zabezpečiť okrem iného, aj zriadenie predškolských zariadení priamo v komunitách. Zlepšiť vyučovací proces prostredníctvom špeciálnych pedagógov a doplniť ho komunitnou prácou s deťmi aj po oficiálnom vyučovacom procese. A v konečnom dôsledku aktívne vtiahnuť do celého procesu aj rodičov a snažiť sa im dodatočne vštepiť to, čo sa nepodarilo počas ich štúdia. Aj z toho dôvodu, že mnohokrát aj tí dospelí sú ešte v podstate „deťmi".
Minister, Dušan Čaplovič, vo svojej odpovedi poukázal na to, že nie je čas na experimenty a konečne treba veci riešiť komplexne. Súhlasím, len jedným dychom dodávam, že zriadenie internátnych škôl, práve za taký experiment považujem. Takisto „vykričal" aj rôznych samozvaných ľudskoprávnych aktivistov či expertov, ktorí už dvadsať rokov žijú z rôznych grantov a kritizujú každú snahu o zodpovedné riešenie.
Áno. Sú aj takí. A úlohou dobrého ministra je aj oddeliť zrno od pliev. Ak sa toto ministrovi školstva podarí napíšem mu svoj posledný otvorený list. Ďakovný. A odnesiem mu ho osobne, aby si ho prečítal ako prvý.
Foto: zivot.azet.sk
