O týždeň sa opäť stretnú a predošlý majiteľ botasiek pýta za ne 100 Euro. Keďže Deži má len päťdesiatku, zo zvyšku sa stáva pôžička so stopercentným úrokom. A nekonečný kolotoč sa roztáča. Toto sa naozaj stalo a je to len nepatrná ukážka rôznych foriem rómskej úžery, ktorá nabrala už skoro obludné rozmery.
Bojuje sa s ňou už veľa rokov, ale výsledky sú buď žiadne, alebo len minimálne. Je to totiž rakovina, na ktorú nepomáha ani chemoterapia. Keď sa aj jeden zhubný nádor vyoperuje, na inom mieste začne bujnieť ďalší. Skúsme sa preto bližšie pozrieť na príčiny tejto zákernej choroby.
Úžerník je vo väčšine prípadov človek priamo z rómskej komunity, ktorý v minulosti prišiel rôznymi cestami k väčšiemu finančnému kapitálu. Je to teda potenciálny rómsky bankár, keďže určitá sociálna skupina sa z pochopiteľných dôvodov asi nestane bonitným klientom klasickej banky, ktorému by s radosťou poskytla úver. Je tu teda ponuka a za chvíľu bude aj dopyt.
Väčšina Rómov naozaj nemá v krvi princíp rozumného hospodárenia a už po týždni sa ich finančná hotovosť začína blížiť k nule. Ak sú navyše ešte aj zodpovední a platia si nájomné a rôzne iné poplatky, je to aj skôr. Ich hlavný princíp krátkodobých životných stratégií im tiež hovorí, že treba sa hostiť kým sú peniaze a potom už akosi bude. Tiež je zvláštny moment, že nenakupujú veci, ktoré sú najlacnejšie, ale skôr tie kvalitné a značkové. Ako keby tým chceli kompenzovať svoje nižšie sociálne postavenie.
Čiže už po takých dvoch týždňoch vzniká potreba finančnej výpomoci. Nehovoriac už o výnimočných životných udalostiach, akými sú svadba, alebo pohreb, na ktorých tiež nezvyknú šetriť. A tu už nastupuje sused, ktorý rád pomôže, čiže požičia. A v momente keď oznámi výšku úrokov, sa z „bankára" stáva úžerník. Tých sto percent je konštanta o ktorej sa nediskutuje. Vo väčšej komunite je úžerníkov niekoľko a držia pevné sadzby. Trh majú medzi sebou rozdelený väčšinou podľa rodinných väzieb. Akonáhle obeť prevezme od poštárky sociálnu dávku, stoja obďaleč a berú si svoju splátku. Nechajú mu len minimum, dobré tak na zapitie smútku. Ale nemusia zúfať, veď úžerník opäť požičia, keď bude treba. A neustále dookola. Ak by sa náhodou vzbúril, nehrozí mu bitka, ale niečo horšie. Už mu žiadny úžerník nepožičia. A z čoho potom uživí svoju rodinu ?
Márna je vtedy aj snaha terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí im radia, aby využili na nápravu kompetentné orgány a inštitúcie. Dokonca sú ochotní ísť s nimi aj na políciu, ale zo strany Rómov sa ich rozhorčenie po chvíli vytráca a nakoniec zaprú aj to, čo pred chvíľou povedali. A kde niet obete, tam niet ani vinníka. A aj keby sa podarilo jedného úžerníka dostať do väzenia, do uvoľneného teritória príde po chvíli ďalší. Lebo si ho vyžiada „trh".
Zdanlivo je to teda neriešiteľné, ale riešenia treba každopádne hľadať. Určité medzery sú zrejme aj v legislatíve, veľa sa dá pomôcť dennou trpezlivou prácou terénnych sociálnych pracovníkov, ale najväčšiu medzeru vidím v ich myslení. Okrem toho, že my sa segregujeme od nich, uzatvorili sa aj oni pred nami do svojho sveta. A v ňom si vytvorili pravidlá, ktoré im zaťahujú slučku okolo krku.
Práve ich „vlastní", ktorí by im mohli pomôcť, na nich najviac parazitujú. Okrem klasického úžerníctva, ich tiež využívajú buď na rôzne formy kriminality a to hlavne mladistvých, alebo ako biele kone v zahraničí.
Je taká múdra myšlienka, že ak chceš človeka oslobodiť, nedaj mu dole okovy, ale nauč ho spievať pieseň o slobode. Len je tiež pravda, že musia byť aj uši, ochotné túto pieseň počúvať.
