„Ani si do toho kresla nesadaj“, oznámil mi môj zubár, pri prezeraní RTG. snímku mojej ctenej čeľuste. Sestrička, ktorá mu pozerala cez plece len zajojkala. „Mám utekať k notárovi spísať rýchlo poslednú vôľu ?“, snažil som sa vtipkovať, i keď mi nebolo všetko jedno. „ Nie to zatiaľ nemusíš, ale pôjdeš na operáciu, máš tu totiž cystu......krásnu osmičku.....keby sme to nezistili, mohla sa ti o nejaký čas, čeľusť rozpadnúť“, znel konečný verdikt lekára.
Deň prvý.
„ Dobrý deň sestrička, tak sa u vás hlásim, mal by som tu mať pridelenú izbu s balkónom a s výhľadom na more“. Od kopy papierov vzhliadla sympatická, zhruba tridsaťročná blondína a zdalo sa, že chvíľu rozmýšľa nad typom odpovede. Po chvíli nahodila jemný úsmev v štýle, veď ťa ten humor časom prejde a odviedla ma na moju izbu. Tam ma s úsmevom na tvári a natiahnutou rukou, privítal môj jediný spolubývajúci. „ Ja som Dezider, ale volaj ma Deži“ predstavil sa mi takým pokriveným úsmevom, ktorý mi hneď odhalil jeho diagnózu. Sánku mal zvnútra celú zadrôtovanú. „ To je z bitky, ale mal by si vidieť toho druhého“, doložil, stále sa škeriac, na vysvetlenie.....
Deň druhý.
„ Budíček, vstávame“.....dvere sa rozleteli, do izby vtrhla s krikom upratovačka a zapálila svetlo. „ Veta, že ticho lieči, vám zjavne nič nehovorí, mladá pani“, vyšlo zo mňa, keď som sa prebral z prvotného šoku. „Vošli ste do izby medzi ľudí a nie do maštale, tak sa prosím vás podľa toho správajte“, pokračoval som, sám prekvapený zo svojej bojovnosti. Asi som ešte hovoril zo spánku. Ale pomohlo to, lebo bez slova odišla, asi upratovať do ďalších izieb.
Môj spolubývajúci sa začal obliekať a zvláštne sa na mňa pozeral. „Odkiaľ máš to tetovanie?“, spýtal som sa ho, vidiac rozsiahle kresby na jeho tele. „Z basy“, znela jeho strohá odpoveď. „ Dostal som šesť rokov za bitku, lebo som zbil svojho bratranca. Napadol môjho najlepšieho kamaráta na diskotéke. Kamarát bol gádžo, ako vy.“ „Nehovor, že si za bitku dostal toľko rokov a čo mi vykáš, keď sme si potykali“, zareagoval som. „ Ale ja som ho zmlátil železnou tyčou a bol v nemocnici niekoľko mesiacov“, dodal Deži hrdo na vysvetlenie. „Aj vás, ochránim, keď vás niekto bude otravovať“.
Deň tretí.
„ Kam idete, o chvíľu je vizita“ snažil sa ma ráno o siedmej zastaviť hlas vrchnej sestry. „No.... na toaletu a kedy je vizita?“, zareagoval som. „ O pol ôsmej a teraz už nemáte , čo chodiť po chodbe, ale čakať na izbe“, doplnila rozhorčene. „ Ja by som hádam aj počkal, ale môj močový mechúr nie“, precedil som pomedzi boľavé zuby a dokončil svoju púť do miestnosti s obrázkom cikajúceho chlapčeka.
Po vizite, ostal Deži zamyslene sedieť na posteli. „ Mne sa už cnie za ženou, ja musím ísť domov“, vyšlo z neho po chvíli. „A ako to chceš urobiť?“, začal som vyzvedať. „Nóóó...poviem, že musím ísť babke na pohreb. To ma predsa musia pustiť. Najprv poviem vrchnej a na vizite primárovi“, ukončil rezolútne.
Deň štvrtý.
„Vyzerá to tak, že by sme vás zajtra mohli operovať“, oznámil mi primár, po starostlivom preštudovaní všetkých výsledkov vyšetrení. „Dáme vám celkovú narkózu a keď sa zobudíte, bude všetko v poriadku“, doplnil s povzbudzujúcim úsmevom.
Po jeho odchode nakukol do izby Deži už v civilnom oblečení. „Prišiel som sa rozlúčiť, idem na ten pohreb. Tak vám držím zajtra palce.“ „Ďakujem a nezabudni kúpiť veniec“, odvetil som s úsmevom. „Aký veniec“, zatváril sa nechápavo, „jááááj už rozumiem“, dodal a spiklenecky na mňa žmurkol.
Deň piaty.
„ Tak mladý pán, poobede idete na operáciu, tak si dajte do poriadku vašu bradu a fúzy“, starostlivo si ma premerala vrchná sestra. „Viem, už som si to pekne zastrihol“, horlivo som prikyvoval. „Vy ste mi asi nerozumeli, tá brada aj fúzy musia ísť dole“, rezolútne kontrovala vrchná. „Ale ja ju mám už dvadsať rokov“, oponoval som „a keď sa oholím tak sa so mnou manželka rozvedie“, snažil som sa ju obmäkčiť humorom.
Zjavne to nepomohlo, lebo sa išla sťažovať primárovi. Ten mal pochopenia našťastie viac. „Existuje charta práv pacienta, takže ak nechcete, nemusíte to urobiť. A napokon operovať vás budem ja a nie vrchná sestra. Teda aspoň dúfam. Uvidíme sa na operačnom sále.“ Odišiel s úsmevom a mne odľahlo. Manželstvo je zachránené.
Deň šiesty.
„ Tak vám vraciam, kľúče od izby a účet mi pošlite poštou.“ Moja známa blondína sa opäť decentne usmiala a s jemnou iróniou sa opýtala. „Bol ste spokojný s výhľadom na more?“ „ Viete čo, nabudúce, mi to radšej dajte s výhľadom do záhrady, more robilo príliš veľký hluk“, vrátil som jej nahrávku na smeč.
„Aj by som vám povedala, že nás navštívte zas, ak ste bol s našimi službami spokojný, ale úprimne vám prajem, aby ste do nášho hotela už nemuseli prísť“, dodala na záver typom humoru, ktorý ma v tej chvíli aj celkom potešil.
