V jednej knihe som čítal, že v prípade súrodeneckých sporov netreba hneď pri prvom kriku bežať do detskej izby a zasiahnuť. Vraj je vhodné nechať prvé emócie trochu vyfučať / ako paru z hrnca / a prípadne zasiahnuť až po chvíli. Ak by sme deti tlmili hneď v zárodku a neumožnili uvoľniť časť emócii, tie by sa v nich hromadili a z nich by sa mohli stať časom neurotické a výbušné osobnosti.
Pred pár dňami za mnou prišla mladšia 8- ročná dcéra a rozhorčene mi rozprávala svoju verziu konfliktnej udalosti, ktorú si samozrejme upravila tak trochu na svoj obraz. Ja som sa jej bez prejavenia nejakých emócii pýtal na podrobnosti ako keby mi rozprávala nejaký dej filmu. Tak sa do toho zahĺbila až sa jej to napokon samotnej zdalo smiešne a keď odišla, z detskej izby sa o chvíľu ozýval smiech. Samozrejme, že o takú hodinku zase krik....
Situácie ponorkovej choroby, keď sú napríklad počas prázdnin príliš dlho spolu väčšinou riešim tým, že ich skrátka pošlem hrať sa do dvoch rôznych izieb, aby si od seba oddýchli a oni sa po určitom čase akosi prirodzene a spontánne dajú opäť dokopy. Alebo s nimi začnem hrať spoločenskú hru, aby som ich vzťahový vzorec trochu osviežil.
Raz sa z ich izby ozýval krik už dlhšiu dobu a tak som sa rozhodol radšej zasiahnuť. Samozrejme hneď mi jedna cez druhú referovali, čo sa stalo a tie verzie boli teda značne odlišné. Tak som im povedal, že najlepšie a najspravodlivejšie bude, ak mi to zahrajú celé ako takú scénku, aby som to lepšie pochopil. Najprv sa ošívali, ale potom to začali cez zuby a bez emócie ukazovať.
„ Ja som jej povedala, že je ťava a ona ma potiahla za vlasy“, hovorí tá mladšia. „ No tak jej to povedz, ale poriadne zakrič, tak ako predtým“, hovorím jej s vážnou tvárou. „ To sa nedá “, odpovedá mi v rozpakoch. „A ty ju poriadne poťahaj za vlasy, aby zvrieskla ako predtým“, následne hovorím staršej dcére. „Ale veď ju to bude bolieť“, hlesla so slzami na krajíčku......
Samozrejme, že takéto situácie sa z ich a ani zo života nás dospelých, nedajú celkom odstrániť. Sme ľudia s emóciami a to je dobre. Ale aj keď s nami lomcuje zlosť, mali by sme pamätať, že aj ten oproti nám je človek so svojou ľudskou hodnotou a hrdosťou a častokrát človek nám najbližší.
V knihe Celestínske proroctvo sa okrem iného píše aj o ľudských vzťahoch a spôsoboch komunikácie. Ak na seba ľudia kričia, alebo jeden druhého kritizuje, tak si navzájom odoberajú energiu a takéto vzťahy sú škodlivé a fungujú ako energetický vampirizmus. A v prípade vzťahov rodičov k deťom sa to bohužiaľ deje dosť často. Naopak, ak si jeden druhého vážime a pozorne a so záujmom počúvame, čo nám hovorí, vtedy dochádza k vzájomnému dopĺňaniu energie.
Show Billa Cosbyho už v našich televíziach nevysielajú. Merítkom komunikácie sú zrejme iné televízne reality show. To by nám však nemalo brániť v tom, aby sme si podobnú show, nezahrali občas aj sami doma.
