Míňajú sa s pani v strednom veku a keďže je chodník priúzky, muž sa o ňu šuchne pootočeným ramenom. Pani o pár sekúnd prechádza okolo mňa a z úst jej vychádza veta, určená asi skôr do jej vnútra ako mne: „...smradi cigánski..."
Pridám do kroku a po chvíli ich predbieham. Slušne oblečení, okolo dvadsaťpäť rokov, roztomilé dievčatko a debata o nákupoch detských šiat. Podvedome poťahujem nosom. Necítim žiaden smrad, akurát trochu silný ženský parfém. Skenujem očami .....a pani mala pravdu, sú to cigáni....
O tri dni neskôr.
Ležím s dcérami na brehu jazera. Pohrávam sa očami s vlnami a občas mi pohľad zabehne na breh medzi ľudí. V plavkách sme si akosi všetci rovní. Obďaleč, pod stromami, si rozložilo deky pár rómskych rodín s malými deťmi. Prekvapilo ma, že sa nevyzliekli do plaviek a len sedeli pod stromami. Iba raz za čas, ich deti v pekných šatách vyhrnutých nad kolená, pribehli na chvíľu do vody a vzápätí utekali k rodičom.
Po chvíli som si odišiel sadnúť na reštauračnú terasu. Otočil som sa chrbtom k ľuďom, tvárou k jazeru a popíjal dobre chladené pivo. Z meditovania ma vyrušila hlasnejšia debata pri susednom stole.
Mužský hlas: „ To je dosť, že odišli....smradi cigánski. Hneď je tu lepší vzduch...ha, ha, ha. Ja nie som rasista, ale ľudia by mali byť len bieli..."
Druhý mužský hlas: „ Ha, ha, ha....takže ja mám po chlebe, lebo mám čierne vlasy a som poriadne opálený, tebe sa to hovorí, keď si blondiak.....ha, ha, ha."
Otáčam sa. Pri susednom stole sedí dobre sa zabávajúca spoločnosť. Dvaja muži, dve ženy a jedno asi päťročné nechápavo sa usmievajúce chlapča.
Taký malý čiernobiely svet....
