Alebo iná situácia. Stojím na tom istom prechode, teraz už so svojou mladšou dcérou. Na semafore naskočí pre chodcov zelená a o tri sekundy preletí popred nás auto v plnej rýchlosti. Nechcem ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby išla cez prechod, moja osemročná dcéra sama. A to ju učím od malička chodiť len na zelenú a nerobím žiadne výnimky ani keď ide so mnou. Akokoľvek sa môžem ponáhľať. A od tejto príhody jej prízvukujem aj ďalší postup. Po naskočení zelenej sa treba pozrieť, či sa k prechodu nerúti nejaké auto a radšej počkať kým nezastaví.
Vrátim sa k mamičke z úvodu. Viem pochopiť, že človek sa niekedy môže ponáhľať. Možno si aj uvedomila, že nekoná správne. Ale zrejme si dostatočne neuvedomila, čo táto udalosť narobila v hlavičke jej dcéry. Aký zmätok tam mohla vyvolať. Výstup z toho všetkého pre ňu môže byť, že síce má sa chodiť na zelenú, ale existujú aj výnimky. A len treba dúfať, že sa tá výnimka nestane pre ňu nikdy osudnou.
Možno ani netušíme do akej miery vnímajú deti, slová nás rodičov. Aspoň do určitého veku sú pre nich skoro ako sväté. Problém môže však nastať, ak prestanú korešpondovať s našimi skutkami. Deti, nadávať sa nemá, ale my nadávame na všetko a každého okolo nás. Starším treba pekne a úctivo pozdraviť, ale my sa zmôžeme maximálne tak na „dobrý...“ Pani učiteľku si treba vážiť a počúvať, ale doma o nej hovoríme ako o hlúpej husi, ktorá si zasadla na naše dieťa.
A potom sa sťažujeme na školu a spoločnosť, že nevychovávajú naše deti, že sú hlúpe, lenivé, neposlušné a neúctivé. A keď im trochu podrastie hrebienok, tak aj k svojim rodičom. Šomreme, že je svet plný násilia, ale sami ich vyháňame k televízorom a počítačovým hrám, len aby sme mali od nich pokoj.
A najhoršie na tom je, že im dávame svojim správaním návod ako majú v budúcnosti vychovávať vlastné deti a vytvárame takto začarovaný kruh. A možno by niekedy stačilo, len chvíľku počkať na zelenú.....
