Nikdy by som si nebol pomyslel, že 27 rokov po odstránení komunistickej diktatúry v Československu si prečítam také oslavné ódy na človeka, ktorý z pôvodne sympatickej myšlienky osamostatnenia sa od vplyvu USA zaviedol kubánsky ľud na hranicu biedy, zaostalosti, strachu a úpadku morálky.
Súdruh Blaha asi na Kube nikdy nebol, a keď áno, tak asi len na pláži Varadera. Koncom 80-tych rokov som bol členom teamu expertov, ktorí mali za úlohu poradiť kubánskej vláde pri výstavbe elektrárne v horách centrálnej Kuby. Ďaleko od Havany (ktorá mimochodom vyzerala ako zbombardované mesto) sme strávili niekoľko týždňov. Dosť na to aby sme videli "dôstojný život Kubáncov", ako hovorí súdruh Blaha. Nedostatok potravín, základných hygienických potrieb, dopravných prostriedkov a všadeprítomný strach. Krásna úrodná krajina neobrábaná, zarastená burinou a krovinami kde človek prešiel niekoľko kilometrov, pokiaľ uvidel aspoň malé hospodárstvo. Miestne mladé dievčatá ponúkali svoje telo za tabličku čokolády len aby mali čo jesť. V horách nás vozil bývalý vojak kubánskej armády, ktorý bojoval v Angole ako člen vojenských oddielov "internacionálnej pomoci" socialistických krajín, na aute sovietskej výroby v technickom stave, ktorý hrozil, že sa každú chvíľu rozlomí na dve polovice.
Kuba nikomu nepomáhala, naopak celý socialistický tábor pomáhal jej aby vôbec ako tak prežila. O úprimnosti pomoci bývalého Československa najlepšie hovorí pokyn, ktorý sme dostali od vedenia na ministerstve zahraničia: "Nenavrhujte Kubáncom žiadne stroje od nás, pretože nám za ne nezaplatia a my tie ich zelené pomaranče už nechceme".
Záverečnú prezentáciu sme pre pracovníkov ministerstiev stavebníctva a energetiky Kuby urobili v bývalom americkom jachtárskom klube pri Havane. Od odchodu Američanov sa zmenil na ruinu, kde kanalizačné splašky tiekli dole schodišťom a oceľová konštrukcia móla spadla pod náporom hrdze do mora. Na spoločnej večeri nás čakalo ďalšie prekvapenie. Na kubánske pomery sme mali luxusné jedlo kurča s hranolkami. Môj prísediaci zamestnanec ministerstva si však večeru nechal zabaliť s vysvetlením, že jeho deti doma ju viac potrebujú ako on.
Jediný pekný dojem bolo množstvo mladých pekných žien vo všetkých odtieňoch od belošiek cez hispánky a mulatky až po ebenovo čierne černošky. Bolo mi ich úprimne ľúto, že musia žiť v takých podmienkach a počúvať tú demagógiu ako sa majú dobre a ako je americký imperializmus príčinou, že sa nemajú ešte lepšie. Nie div, že státisíce Kubáncov riskovali smrť na mori, len preto aby unikli z tohto "blahobytu" do nenávidených USA. Jeden z nich je môj priateľ a už 35 rokov žije v Žiline.
Poslednú noc som musel prespať v "hoteli", kde na WC bol len kýbeľ s vodou uvoľnená misa bez sedátka, stuchnuté deky, ktorými som sa mal zakryť a celú noc po mne liezli dvojcentimetrové šváby. Najhoršia noc v mojom živote a to som už videl všeličo.
Nuž súdruh Blaha, ak je toto hodné vášho obdivu, tak nás pán Boh ochraňuj pred vašou vládou, stranou a vaším predsedom.
