V roku 1968 (počas nádejnej socialistickej jari) som mal ako študent VŠ príležitosť vypočuť si plamenný diskusný príspevok Gustáva Husáka v bývalom PKO v Bratislave. Toľko sľubov o krajších zajtrajškoch sme dovtedy nepočuli, a my mladí, naivní a nevedomí sme tohto neskôr budúceho prezidenta počúvali s otvorenou hubou. Prišla však tvrdá realita, normalizácia, dočasný pobyt Rusov sa zmenil na trvalý, cestovanie na západ len na osobitné povolenie, glorifikovanie robotníckej triedy a jej avantgardy KSČ, potlačovanie osobných slobôd a povinnosť inteligencie pracovať za smiešne mzdy v prospech vyvolených vodcov národa, komunistov.
Pán prezident je vynikajúci rečník (ja, ako ortodoxný technik, to neobdivujem) a tak nám toho narozprával toľko, že máloktoré oko staršej panej zostalo suché. Ako krásne rozprával, ako bude búrať múry (ktoré mimochodom staval on spolu s Ficom, Blahom, Dankom a spol.), ako sa treba zjednotiť, počúvať sa navzájom, neútočiť, atď, atď, atď, ........... No skrátka, cukrové sľuby, populizmus, táraniny.
Chcel by som pripomenúť pánu prezidentovi, že tak ako pri rozchode v láske, tak aj v živote je najväčším hriechom dávať planú nádej. Veď ste už mali príležitosť ju plniť počas všetkých rokov vlády Smerohlasu. V zornom poli vašej minulosti, spôsobov ako ste sa klamstvami, nedodržaním podmienok financovania kampane a zneužívaním funkcie predsedu parlamentu na svoju prezentáciu v kampani, viem len ťažko uveriť, že ste sa odrazu zmenil. Alebo, že by sa stal zázrak a motyka vystrelí?
Neverím!
