Spoločnosť sme s kolegom založili v roku 1991 a Mečiarovsko - Slotove obdobie sme celkom úspešne „odignorovali“ stavebnými prácami najprv v Nemecku a neskôr na Slovensku takmer výlučne pre zahraničné firmy. Občasné pokusy uchytiť sa na štátnych zákazkách aj doma vždy skončili na korupcii politikov a štátnych úradníkov. Bolo jedno či sa jednalo o HZDS, SNS alebo neskôr o SDKÚ a KDH. Požiadavky na 15 až 25% provízie boli vždy pravidlom, ktoré nám oznámil nejaký "styčný dôstojník". Zamestnávali sme viac ako 200 zamestnancov s ročným obratom firmy cez 300 mil. Sk. Boli sme jednou z mála firiem, ktorá splnila Dzurindov sľub zdvojnásobniť zárobky zamestnancov. Trvalo nám to síce nie štyri, ale päť rokov. Umožnili nám to jasné obchodné vzťahy a dodržiavanie dohôd so zahraničnými investormi. Platila zmluva, žiadne provízie, platobná disciplína a naša kvalitná práca. Jednoduché pravidlá a elementárna podnikateľská slušnosť.
Po roku 2005 začal klesať podiel stavebných investícií zahraničných investorov na Slovensku a práce v zahraničí narážali na korupciu na Ministerstve hospodárstva. Bez ich licencií na pracovné povolenia nebolo možné v Nemecku stavať pre renomované nemecké firmy. Dopyt po licenciách vysoko prekračoval balík, ktorý nám dalo Nemecko, čo bola ideálna pozícia pre zamestnancov MH pýtať si za každého pracovníka 100 DM/mesiac. Pán riaditeľ odboru na MH si túto morálnu dilemu ľahko sám pre seba ospravedlnil vetou: „veď koľko vy na tom zarobíte“. Nuž nezarobili sme, opustili sme stavebný trh v zahraničí a prenechali ho tým priekupníkom s licenciami, ktorí s nejakou korupciou nemali problém. Na práci slovenských stavebných robotníkov v tej dobe zbohatol celkom slušný počet tzv. podnikateľov s jednou kanceláriou a dvoma zamestnancami. Vznikala tzv. slovenská kapitálová vrstva (bez morálnych zábran), z ktorej sa neskôr stali oligarchovia aj strany SMER.
Pár rokov sme sa ešte trápili na slovenskom stavebnom trhu a keďže slušných investorov ubúdalo a štátne zákazky boli pre nás tabu, museli sme rozmýšľať ako zamestnať vtedy cca 180 zamestnancov zvyknutými na príjem nad slovenský priemer. Jediným riešením bolo firmu predať kým mala výborné čísla a vysoké renomé. Po rokovaniach s firmami Vinci, Metrostav, Strabag a Skanska, ktoré trvali na tom aby sme ako manažment zostali vo vedení firmy, sa prihlásili páni Michal Suchoba a Slavomír Bodis s ponukou na odkúpenie firmy BCI, a.s. za tú istú cenu akú ponúkali zahraničný investori. Nemali sme na výber, prisľúbili nám zabezpečiť dostatočnú pracovnú náplň a ďalší rozvoj stavebnej firmy.
Skutočnosť však bola iná. Firma BCI, a.s mala síce dostatok náplne ale nabehla na slovenský spôsob podnikania. Prácu a náklady na činnosť znášala ona, ale výnosy išli do inej firmy tých istých vlastníkov. Zákon o reštruktualizácii im umožnil, že do piatich rokov BCI, a.s. ju do nej poslali s dlhmi vo výške cca 20 mil. EUR, z ktorých 15% museli vyplatiť chudákom subdodávateľom. Zbytok bol profit pre majiteľov. Medzitým prišlo o prácu všetkých 180 zamestnancov firmy. Z úspešnej renomovanej firmy s nulovými úvermi a nulovými záväzkami nezostal kameň na kameni a páni Suchoba a Bodis veselo podnikali ďalej.
Takže dnes ma vôbec neprekvapili skutočnosti o podnikaní pána Michala Suchobu s pánom Imreczem v IT biznise. Kto má zlodejinu v génoch a štát mu umožní aby ju využil, tak to robiť bude.
