V pôvodnej firme Váhostav, a.s. som strávil prvých 20 rokov stavbárskeho života. Firma bola založená v roku 1954 s úlohou budovať priehrady na Váhu a priemyselné objekty vtedy rozvíjajúceho sa socialistického hospodárstva. Prvým podnikovým riaditeľom sa stal pôvodne kapitán československej armády, človek verný vojenskej disciplíne a poriadku, liptovský rodák Dušan Choma. Bol na jej čele až do odchodu do dôchodku a v podmienkach socialistických zvyklostí svoju úlohu plnil úspešne, s rozvahou a stavbárskou cťou.
Do Váhostavu som v roku 1971 nastúpil na stavbe priehrady L. Mara ako čerstvý absolvent SVŠT - strojníckej fakulty a hneď pri prvom stretnutí s pánom Chomom (vtedy súdruhom) som si to posral. Stretol som ho na schodoch závodu v Liptovskom Mikuláši a keďže mi ho nikto nepredstavil, tak som okolo neho prešiel ako okolo cudzieho človeka a nepozdravil. Pánu riaditeľovi zamrzol úsmev na tvári a myslel si svoje. Napriek tomu počas nasledujúcich 20 rokov, ktoré som vo Váhostave pracoval na nádherných stavbách ako boli PVE Č. Váh, JE Mochovce a VD Gabčíkovo som si môj lapsus z prvého stretnutia vyžehlil a stal som sa, dovolím si tvrdiť, jedným z jeho najobľúbenejších technikov.
Počas tých 20 rokov som sa naučil vo Váhostave všetko čo má vedieť dobrý manažér. Ako sa riadi firma od jej najnižších zložiek až po riaditeľa závodu. Aké sú zložky organizácie a jej náplne a ako držať hubu aj vtedy keď máte pravdu, závistlivci vás ohovárajú a vy sa nemôžete brániť lebo oni sú buď členmi KSČ alebo vo vedúcej funkcii (väčšinou to bolo súčasne). Dostal som príležitosť riešiť tie najťažšie problémy stavieb a neskromne priznávam, že väčšinou úspešne, inovatívne a niekedy aj s odmenou. Spoznal som tam manželku, chodil do zahraničia na pracovné cesty keď iní s neskrývanou závisťou mohli o tom len snívať. Odmenil som sa za to výsledkami, ktorými sa hrdila firma, ktorá bola v tej dobe tým najlepším stavebným podnikom vo svojom fachu. Podrobnosti vynechám, skutoční Váhostaváci vedia o čom hovorím.
Prečo ten dlhý úvod? Neviem totiž aký Váhostav včera oslavoval sedemdesiate výročie založenia. Ten môj prapôvodný totiž skrachoval potom, keď ho za lacný peniaz kúpil eštebák Široký. Vycicali z neho všetko dobré čo sa dalo, zanechali za sebou stovky okradnutých malých firiem a živnostníkov, prepustili kvalitných technikov a poslali do reštruktualizácie. Založili nový Váhostav SK, prevzali aktíva a dlhy nechali starému. Lenže nič sa nenaučili (vlastne ani nevedeli) a príbeh sa opakoval. Znovu ho museli predať a dnes je jeho vlastníkom český majiteľ, ktorému napomáhajú politici SMER - u pri získavaní štátnych zákaziek. Tak sa to robí do psej matere, čo sa čudujete, veď je to morálne.
To len ty Sukupčák stále snívaš o nejakej demokracii a rovnosti v podnikaní. Našťastie len nesnívam, darí sa nám aj bez politických barličiek a za to, že to ovládam, vďačím aj tomu čo ma naučil pôvodný Váhostav. Včerajšia "oslava" bola len politickou propagáciou strany SMER a krádežou pôvodného dobrého mena Váhostavu. Spomenul som si pritom na starý zákon pre každú stavbu. Posledným záverečným krokom každej stavby totiž za socializmu bolo: "Potrestanie nevinných a odmenenie nezúčastnených".
Bolo signifikantné, že hlavné príhovory na oslave mali funkcionári SMER - SD: najservilnejší inžinier akého som vo Váhostave poznal -Juraj Blanár a symbolicky syn prvého riaditeľa Váhostavu a niekedy aj kolega v mojej firme Igor Choma (pozdravujem ťa Igor, škoda, že si vstúpil tam, kde by ťa tvoj otec nerád videl)
