Posledné dni nerobíme nič iné, len sedíme doma na home office – ak máme to šťastie – a rozmýšľame ako pomôcť vyriešiť epidémiu. Okrem toho, samozrejme, že sedíme doma a nešírime vírus ďalej. Ekonómovia teda rozmýšľajú ako by správne hospodárske politiky mohli pomôcť. Dobrých a žiaľ najmä zlých nápadov sú už plné internety.
V prvom rade – zvýšené verejné výdavky musia ísť na zdravotníctvo a civilnú ochranu. Tu je snáď absolútna zhoda.
V druhom rade – ďalšie výdavky by mali ísť na motivovanie ľudí, aby sa správali zodpovedne. Drobní živnostníci, ale aj väčšie podniky, budú v pokušení pokračovať vo svojej činnosti, aby neprišli o príjem. Dedinská krčma možno zostane otvorená, zákusky sa budú ďalej predávať, taxikár s kašlíkom bude ďalej jazdiť – veď predsa lízing treba splácať. Správna motivácia je kombináciou cukra a biča. Bič už máme – kto nedostal SMS-ku z ministerstva vnútra s tromi výkričníkmi a vyhrážkou o pokute 1659 eur? Cukor však chýba – potrebujeme cielenú podporu príjmov pre pracujúcich a podniky v sektoroch, ktoré sú najviac postihnuté karanténou. Nestačí odložiť dane či splátky – umelci, taxikári, hoteliéri, či cestovky potrebujú priamu príjmovú podporu. Graf nižšie ukazuje pridanú hodnotu na Slovensku podľa sektorov. Zoradil som ich približne podľa toho, ako budú dotknuté karanténou – najmenej asi klesnú príjmy vo verejnom sektore a najviac utrpí umenie, zábava, rekreácia, ubytovanie, stravovanie a obchod. Potrebujeme kompenzačné príjmové opatrenia špecificky pre tie sektory a tie podniky, ktoré sú karanténou najviac dotknuté. Nie pre tých skoro 80% ekonomiky, ktoré by kríze mali odolať lepšie.
Zdroj: makroekonomická databáza NBS. Rok 2019.
V treťom rade – plošné opatrenia nie sú vhodné a mohli by byť až kontraproduktívne. Tradičné politiky na povzbudenie dopytu (menová či fiškálna) nám teraz nepomôžu a možno aj uškodia. Ich čas príde neskôr. Hospodárska recesia prichádza a nemôžeme jej zabrániť. Vlastne ani nechceme. Potrebujeme aby zostali zatvorené obchody, hotely, reštaurácie, či školy. Potrebujeme teda, aby sa znížila ekonomická aktivita. Ak by sme sa snažili uvoľnenou menovou politikou povzbudiť dopyt, možno sa vydajú na nákupy práve tí ľudia, ktorí by inak sedeli doma. Ak použijeme expanzívnu fiškálnu politiku, tak ešte zbytočne minieme verejné peniaze, ktoré budeme súrne potrebovať na body 1 a 2 vyššie. Nepotrebujeme teraz znižovať dane zamestnancom vo verejnom sektore – ktorí aj tak dostanú svoje mzdy. Ani dôchodky netreba zvyšovať. Ani hypotéky nemusia byť lacnejšie. Potrebujeme príjmovými politikami pomôcť konkrétnym ľuďom, ktorých sa kríza dotkne najviac.
Čas na plošné opatrenia príde po skončení karantény, keď bude treba znovu rozbehnúť celú ekonomiku. Preto napríklad ECB spravila dobre, keď oznámila cielené opatrenia a veľké uvoľnenie menovej politiky si necháva v zálohe – a FED svojim skokovitým znížením sadzieb konal unáhlene.
Posledná poznámka – štát má síce hlbšie vrecká než živnostníci či zamestnanci v službách, ale ani štátne rezervy nie sú nekonečné. Vchádzame do krízy s vládnym dlhom na hrane udržateľnosti. A táto kríza nebude krátka. Rád by som sa mýlil, ale som presvedčený, že dva či tri týždne karantény nebudú zďaleka stačiť. Väčšina z nás sa síce správa zodpovedne, ale aj v našej krajine si pestujeme ohniská nákazy: od bezdomovcov a rómskych osád až po ľudí veriacich v zázračnú moc sava, homeopatie či zázvorového čaju. A keby sme aj šírenie nákazy u nás zastavili, nákaza bude čakať v krajinách, ktoré odmietajú prijať radikálne opatrenia (od krajín neveriacich expertom, ako napr. Británia, až po krajiny s nefungujúcim štátom – Podnestersko, Východná Ukrajina, či väčšina Afriky). Viac či menej prísne opatrenia preto budú musieť pretrvať niekoľko mesiacov, možno až kým nebude široko dostupné očkovanie. Preto by si štát mal rozložiť svoje sily na cielenú pomoc tým, ktorí to budú najviac potrebovať.
