Čo majú spoločné starý chlieb, jadrová elektráreň, bufetový obed a antigénové testy?

Písmo: A- | A+

Stalo sa vám už tiež, že ste dojedali starý tvrdý chlieb, lebo je predsa škoda ho vyhodiť (a jedlo si máme vážiť)? A zatiaľ vám čerstvučký voňavučký nový chlebík začal schnúť v kredenci. Sú zlé antigénové testy ako tvrdý chlieb?

Dopozerali ste už v kine do konca nudný film, zostali ste v divadle aj na druhú polovicu absurdnej drámy, keďže lístky boli drahé? To sú v malom príklady, keď pokračujeme v nejakej činnosti, len aby sme neznehodnotili pôvodnú investíciu.

Obrázok blogu
(zdroj: Wikimedia. Geoff Lane.)

Nemusí však ísť o fazuľky. V jednej krajine raz začali stavať jadrovú elektráreň. Keď boli asi v polovici, zistili, že výroba elektriny v tej elektrárni nikdy nepokryje všetky investície. Báli sa však stratiť vyše miliardu eur, ktorú už do stavby „vrazili“, tak pokračovali ďalej. Po pár rokoch bola už v stavbe zabetónovaná druhá aj tretia miliarda – a to by si žiaden politik nevzal na svedomie, znehodnotiť taký balík peňazí. Stavalo sa ďalej – piata, šiesta, siedma miliarda. K dnešnému dňu elektráreň stále nie je hotová, dlh z nej prevyšuje hodnotu všetkých ostatných elektrární v tej krajine, a stavia sa ďalej. Lebo nikdy nik nenašiel odvahu povedať „čo bolo to bolo! Terazky budeme pozerať iba na budúcnosť.“

Zdalo by sa, že tento článok je o ekonómii, o tom, čomu hovoríme „utopené náklady“. A to fakt je, ale je aj o koronakríze, ako teraz skoro všetko. Najskôr však: čo hovorí ekonómia o utopených nákladoch? Utopené náklady sú tie, ktoré sme už v minulosti vynaložili a nevieme ich nijako získať naspäť. Tie peniaze už sú minuté a nikdy sa nevrátia. Naše ďalšie rozhodnutie má byť o tom, koľko ešte ďalších nových peňazí či času máme investovať, a koľko sa nám vráti. Ak sme už do jadrovej elektrárne vrazili 3 miliardy a tie sa nijakým spôsobom nedajú získať naspäť ani prekvalifikovaním hrubej stavby na diskotéku či múzeum, a ak hodnota elektriny čo tam vieme za ďalších 70 rokov vyrobiť je spolu 2 miliardy, tak v dostavaní elektrárne sa oplatí pokračovať len ak to bude stáť menej ako 2 miliardy. Ak by sme teraz projekt zastavili, výsledná strata bude 3 miliardy. Ak by nás dostavanie stálo iba 1 miliardu, výsledná strata bude 2 miliardy (spolu 4 za stavbu, mínus výnos 2 za elektrinu) – čo je síce stále strata, ale lepšie ako strata troch miliárd. Ak by sme však do stavby dali povedzme ešte ďalšie 3 miliardy, tak výsledná strata bude v čistom 4 miliardy.

Nedostavaný skelet elektrárne vyzerá zle, rovnako ako chlebík v smetnom koši – a všetci susedia to možno uvidia. Ešte horšie je však z tvrdohlavosti stratiť ďalšie peniaze, či si pokaziť žalúdok.

Keď už sme pri pokazenom žalúdku – na jednej fajnovej recepcii pred mnohými rokmi si moje mladšie ja naložilo na tanier veľmi lákavo vyzerajúcu zelenú guľôčku. Väčšina exoticky vyzerajúceho jedla tam chutila výborne, hoci mnoho z toho som nedokázal pomenovať. Krásna zelená gulička mala byť dezertným klinčekom môjho gastronomického zážitku. Po jej nahryznutí sa však nedostavila žiadna lahodná chuť, ale pálenie a slzy. Vy ste už isto uhádli, že to bola guľôčka wasabi a ja som mal moju investíciu do tejto lahôdky okamžite ukončiť a nenápadne odniesť zvyšky niekam do kúta. Ja som však tvrdohlavo pokračoval v mojom degustačnom projekte, pohrýzol to celé a prehltol ... a skoro som sa pri tom zadusil, očervenel až ofialovel ... a už mi žiadne ďalšie dobroty v ten deň nechutili.

Touto guľôčkou wasabi sa dnes zdá byť RapiGen test. Ako dôkladne ukazuje Rišo Kollár, tieto testy majú zjavne oveľa nižšiu senzitivitu než iné antigénové testy. Potvrdzujú to aj akademické štúdie. Napr. Ch. Drosten so spoluautormi pri porovnaní siedmich antigénových testov ukázali, že RapiGen má naozaj biedne výsledky. Na prvom grafe nižšie vidno ako pri používaní RapiGen testu v jednej našej MoM-ke klesla pozitivita antigénových testov asi na polovicu – a po jeho nahradení iným testom sa zase vrátila naspäť. Inak povedané, odchytili sme tam asi len polovicu infekčných ľudí oproti tomu, čo by dokázali lepšie testy. Ako to vyzerá v laboratóriu druhý graf. Porovnáva sedem antigénových testov, modré značky znamenajú že test správne označil vzorku za pozitívnu, červené keď ju falošne označil za negatívnu. V stĺpčeku RapiGen-u je to červené ako keď som ja prehltol tú wasabi guľôčku.

Obrázok blogu
(zdroj: Richard Kollár.)
Obrázok blogu
(zdroj: Drosten et al, 2020, MedrXiv)

Podobne ako som ja mal wasabi guľôčku nenápadne hodiť do koša, aj RapiGen testy treba nenápadne vyhodiť. Čo tam po tom, že sme za ne zaplatili 4 milióny eur! (stále tisíckrát menej než za elektráreň). Čo sme zaplatili, to sme zaplatili. Teraz treba pozerať, či z nich budeme mať do budúcna viac škody ako úžitku. Či sa neoplatí radšej kúpiť za ďalších 5 miliónov eur lepšie testy. Medzitým už vieme ktoré by to mohli byť – vyskúšali sme a osvedčili sa nám Abbot Panbio aj SD Biosensor (stĺpčeky I a VII na grafe vyššie).

Treba ešte povedať, že v žiadnom prípade nebola chyba, keď sa tie testy nakupovali. Vtedy sme ešte nevedeli ako budú (nebudú) fungovať. Nakúpili sme pred pár mesiacmi testy od rôznych výrobcov. Podľa vtedy dostupných informácií sa všetky zdali byť dobré. Tiež bolo správne nakúpiť rôzne druhy - diverzifikovalo sa tak riziko, aspoň niektoré nakoniec museli byť dobré. Je to ako na tej mojej recepcii – naložíme si na tanier rôzne vyzerajúce neznáme jedlá, opatrne ochutnáme, a vrátime sa pridať si nášup z tých najlepších.

Tak, ako by sme nemali vôbec nič vyčítať tým, ktorí pre nás pred tromi mesiacmi tie testy kúpili – ani tým, čo nám ich predali, bolo by chybou ďalej ich používať len preto, že „v tom čase spĺňali parametre verejného obstarávania“ alebo že sú stále „oficiálne zaregistrované v databáze EÚ pre zdravotnícke pomôcky“.

Testy v koši. Ilustračné foto
Testy v koši. Ilustračné foto (zdroj: Martin Šuster)
Skryť Zatvoriť reklamu