Našiel som Lietadlo, ktoré sa mi veľmi zapáčilo. Pri prvom pohľade som vedel, že je presne také, aké potrebujem a preto som sa rozhodol, že ho musím mať. Dozvedel som sa však smutnú vec. Lietadlo je pokazené a pokiaľ s ním poletím, tak spadneme... Pravdepodobne ma ten pád aj bude bolieť. Dlhý čas som nad lietadlom premýšľal a nedalo mi spávať, až kým mi Gabika nevnúkla myšlienku: "Ak je pokazené, môžeš sa ho pokúsiť opraviť." Tak jednoduché slová a tak veľa pre mňa znamenali. Dali mi nádej. Nádej, že lietadlo niekedy poletí... vedel som že má pravdu a lietadlo sa určite nejako opraviť dá. Rozhodol som sa teda risknúť bolestiví pád za možnosť získať toto lietadlo. Nastúpil som, vzlietli sme a začal som ho opravovať. Práca mi išla od ruky a čim dlhšie sme leteli, tým lepšie fungovalo. Občas začalo klesať a kontrolky ma desili v spánku, ale vždy som náš let dokázal znovu vyrovnať a pokračovali sme v ceste. Náš let to bol krásny, prežil som kopec úžasných momentov, ktoré si navždy zapamätám. Ale prišlo aj veľa zlých chvíl, búrky, hurikány a hmly. Snažili sa ma presvedčiť, aby som ho nechal tak, aby som lietadlo nechal spadnúť. Ja som bol však tvrdohlavý, "Nenechám ho tak, opravím ho!" Vravel som si. Veď je to to lietadlo, ktoré som hladal, tak ho neopustím a radšej sa budem snažiť ešte viac ho opraviť. A cesta pokračovala. Po každom zakolísaní lietadlo trošku kleslo a priblýžilo sa viac k zemi. Leteli sme síce vyrovnane, stále sa však neodvratne blýžil náš pád. Pomaly sme prekonali hranicu, nad ktorou sa dalo ešte vyskočiť s padákom. Napadlo mi vyskočiť... ten nápad som však zavrhol. Ak by som to vzdal, tak by lietadlo spadlo a nezostalo by mi nič. "Žiadny padák! Ak spadne, tak som ochotný spadnúť s ním. Len tak môžem začať naplno veriť tomu, že ho opravím" Povedal som si rozzúrený a všetky padáky som vyhádzal. Pracoval som a pracoval. Postupne ma to vyčerpávalo, bralo zo mňa život a energiu, to všetko však stálo za moment, kedy zdvihnem kormidlo a s lietadlom vzlietnem k oblakom. Videl som už tú nádheru nad oblakmi... vedel som si predstaviť ten krásny výhľad a tú radosť ktorú z toho budem mať. Tá radosť bola tak veľká, že ma z budúcnosti napĺnala už v prítomnosti a pociťoval som návaly eufórie. Trošku sa prekrývali s panickými záchvatami z myšlienky že spadnem, ale tie som vždy obratnej potlačil a pretvoril na niečo pekné. Povedal som si, že tomu budem proste veriť, každý panický záchvat premením na víziu oblohy. Netušil som ale, že v lietadle chýba niečo veľmi dôležité... niečo čo mu neviem dať ja, niečo čo nemôžem opraviť. Od začiatku som dúfal, že tu tá súčiastka niekde je. Včera som ale zistil, že proste neexistuje a lietadlo, aj keď zatiaľ letelo dobre, je odsúdené spadnúť nech robím čo robím. Nnávratne sa bude rútiť k zemi stále viac a viac. Už som ďaleko za hranicou z ktorej sa dá ešte vyskočiť a prežiť pád. Už som bol aj tak veľmi nízko, nevedel som však ako dlho ešte lietadlo bude padať a už som nedokázal uniesť prítomnosť na palube niečoho tak dokonalého, čo sa rúti k zemi. Mohol som sa teda rozhodnúť. Zostať v padajúcom lietadle, tak ako na potápajúcej sa lodi až do poslednej chvíle. Alebo z neho proste vyskočiť a nejako prežiť bolesť, ktorú pád spôsobí. Mohol som zostať dlhšie, nezostal som... Ešte chviľku mi prúdi vzduchu dali pocítiť aké krásne by bolo lietadlom letieť, nezvládol som si to však už ani vychutnať, pretože som vedel že z lietadla musím vyskočiť. Zlomilo mi to srdce, nechať ho spadnúť. Musel som však myslieť trošku aj na seba a v lietadle by som už proste dlhšie nevydržal. V momente ako som z lietadla vyskočil, bolo už veľmi nízko nad zemou. Vyskočil som a roztrieštil sa o zem na milión malinkých čriepkov... Roztrieštil som sa veľmi bolestivo.
A teraz? Teraz je druhý deň od katastrofy... a ja sa stále zbieram. Pomaly opúšťam bolesť, ktorá je neznesiteľná a skladám naspäť to, čo pád rozložil. Poskladám sa, bude to trvať nejaký čas a neviem ako do seba znovu všetky dieli zapadnú... ale viem, že sa poskladám.
Zaujímavé je, že som už od prvého momentu vedel, že v lietadle tá súčiastka chýba. Od zažiatku som vedel, že z najväčšiou pravdepodobnosťou spadnem... Prečo som tam vôbec šiel? To vám neviem povedať. Cítil som, že je to správne. Ak by som si mohol vybrať a nikdy do lietadla neísť, tak by som si vybral znovu takýto bolestivý pád. Cesta ktorú sme absolvovali pred pádom určite stála za to a to lietadlo tam ešte stále niekde letí. Možno klesá, možno stagnuje... čas ukáže, či niekedy vôbec spadne. Ak raz nájde súčiastku ktorá mu chýba, tak verím, že si ma príde niekde vyzdvihnúť a poletíme spolu. Dovtedy musím popracovať na tom, aby som sa znovu poskladal dohromady.
