S technologickým pokrokom sme sa ocitli v situácii, keď máme mobilné telefóny bez tlačidiel, dvere bez kľučiek, ale žiaľ aj vzťahy bez citov. Pre spoločnosť sú najdôležitejšie vzťahy v rodine, jej základnej bunke, so základom vo vzťahu partnera a partnerky, muža a ženy. Už výber partnera býva často skôr biologicko chemickým festivalom ako racionálnym životným rozhodnutím. V istom zmysle sú komplikácie pochopiteľné, problém párového šťastia je široko spektrálny. Dôležitých kritérií je kvantum. Počnúc mentálnym súzvukom v podobe podobných názorov na svet, fyzickej príťažlivosti, spoločných záujmov a vízii do budúcnosti. Končiac vyznávanými duchovnými hodnotami a prieniku predstáv dvoch kružníc šťastia. Komické je, že často napriek existencii spomenutého rozhodne iba fyzická príťažlivosť. Trvácnosť takých vzťahov je potom pochybná. Rovnako pochybný je dominantný spôsob hľadania toho pravého založený na báze teórie pravdepodobnosti. Stratégia pokusov a omylov. Čím viac partnerov vyskúšam, tým väčšia je predsa šanca, že nájdem toho pravého. Akoby ani nešlo o ľudskú bytosť, ale o časť mozaiky, ktorej výsledný obraz ostáva nepoznaný. Človek ako prostriedok na dosiahnutie šťastia, ako vec, ako dekorácia spokojnosti. Srdcu nerozkážeš, vraví príslovie. Nepozná ani pozitívny, ani negatívny pokyn. Vzťah medzi mužom a ženou je z tejto perspektívy vždy rizikom. Nedá sa zaľúbiť na povel, ale na druhej strane tiež nie je možné si niekoho vytrhnúť zo srdca, zahodiť na dlážku a zašliapnuť ho. Výslednicou týchto protivektorov je bolesť. Hlboká bolesť presiakajúca do všetkých kútov ľudskej duše. Spôsobujúca nechuť do života, stratu zmyslu, paralýzu celej osobnosti, neraz končiacu siahnutím na vlastný život alebo zločinom z vášne. Alebo iba rozchod, smrť vzťahu. Prežívaná toľkokrát, koľko pokusov sa rozhodnem absolvovať. Svoju zodpovednosť potlačím, vinu pripíšem protistrane, svedomie preperiem do biela. Niet tam už ani štipky sebareflexie, ani prejavu seba-menšej ľútosti, absentuje elementárna slušnosť. Zrazu začína platiť veta z perexu v opačnom význame – niet intenzívnejšej bolesti akou je bolesť, ktorú spôsobí žena mužovi, muž žene. Jedno telo, jedna duša sa mení na jedno telo bez duše. Opätovné pokusy a zlyhania reflektujúc prázdnotou, jazvami až na kosť. Nevedno, či existuje spriaznená duša, či nie je len mýtom. No ak existuje, určite nemá alternatívu v duši hluchej na hodnoty dobra ako je česť, spravodlivosť a úcta k pravde. Lebo k prázdnej duši neexistuje duša spriaznená.
A možno stačí iba málo. Byť úprimný k sebe aj k iným. Hovoriť veci ako ich vnímam, nehrať sa na lepšieho ako v skutočnosti som. Snažiť sa byť dobrý a správať sa slušne. Ukázať nielen formálnu empatiu, ale v zmysle jej významu sa do vedomia a pocitov svojich blízkych aj vcítiť. Možno to je cesta ako je možné z každej duše spraviť spriaznenú. Ako objaviť skutočný význam slová láska a prežívať ju v jej najrýdzejšej podobe.
