Šepotom margarét

V údolí s úsmevom slnka a snehu, v mĺkvom úryvku pestrosti vzdych
V lone kde zakvitla láska i radosť, smrteľná trýzeň aj najhlbšia ľútosť Jediná žltá hlávka, osamelý lupeň slzou orosený, zvečnený šťastia okamih Oči hnedé nehu sálavé...a zvon... plíživá beznádej, pusté prázdno a zlosť

Rýdzosťou zlata ukutý cit vrelý, krvou kalený, rozumom láska nepoškvrnená Vrahyňa všednosť, málo toť radosť vnímať, iba s ňou byť...bo obligum ťažké je žiť V simplicite, tlkotom srdca, v nahej intimite blízkosťou ženského bytia stvorená Sťa osamelý plavec lapajúci dych, svorkou utýraný vlk s otázkou, aký zmysel má vyť

Kvapkami dažďa, lúčami svetla, hlasom bystrín a šepotom margarét pieseň zložená S áriami absolútnej straty čerňou znejúce, akordy zástavy srdca s pulzom úplného vedomia S ilúziou nádherných predstáv bez dotyku reality, bez obavy z nepekného konca kreslená  V tom objavil som všetku seba malosť, sladkú horkosť, i blízkosť človeka silou svedomia

Atrapa starej nekorodujúcej lásky dozrela v milotu srdca čo nikdy neumiera V kryštalickej báze zmierenia oceánu s hĺbkou, čo cíti len smrteľne zranené zviera V priekope Mariana, na tvojom dne v tme bez myšlienok zlé ja pochovával som S vďakou za expedíciu do duše prievozníka, za púť k pravde naskrz čiernym lesom