Ráno premýšľajúc, čo dnes večer, ako zahnať nudu vytočiac číslo ministra obrany „Nazdar Robo, nemáš voľný jeden ´jet´ na večer.....iba do Nemecka?“ Z druhého konca sa ozve chápavé „Jasne chalani, jeden bude dosť, aby ste sa pomestili?“ Tak nejako sa to mohlo udiať alebo ešte aj horšie. Bežný človek, fanúšik má problém dostať sa k lístkom a potom hútať ako zvládnuť logistiku, aby nezruinoval mesačný rodinný rozpočet. Oni? Lístky zadara od SFZ a cesta tiež grátis, hradené z peňazí daňových poplatníkov. Niet jasnejšieho dôkazu ako cítia s tými na hranici chudoby, ťažko zdravotne postihnutými a dôchodcami s minimálnymi penziami alebo aj s lepšie situovaným plebsom, pre ktorý je týždeň pred výplatou dlhší ako ich dva. Vedia, že si to môžu dovoliť, že už pomaly niet čo by nemohli. Aj hodinky za 30 litrov, aj byt za ½ melóna. Ako ich vodca, na ktorého počesť a za zásluhy čochvíľa na hradnom vršku osadia bronzovú bustu v nadživotnej veľkosti. Ich voliči, ba aj dosť voličov opozície iba mávne rukou. Kto pri žľabe, ten ľabe. Sú rovní. Takí pre ktorých zákon platí bez výnimiek a platia poplatky za každý verejný úkon. A rovnejší, stojaci nad zákonom, dokonca ako sa ukazuje aj trestným. Tí majú všetko zadarmo. Aj lístky na zápasy ME 2024 vo futbale. Aj cestu súkromným lietadlom, metaforicky opísaným vládnym špeciálom.
Vraví sa, že to tak vždy bolo aj bude. Niežeby malo alebo dokonca muselo. Ale práve a iba(!) preto, že sa to vraví.
