Ivan žil v srdciach a mysliach ľudí od konca vojny v roku 1945 ako osloboditeľ, hoci už vtedy bol viac dobyvateľ a šíriteľ nového svetového poriadku, lepšej a spravodlivejšej spoločnosti zvanej socializmus s konečným štádiom komunizmom. To, že síce Ivan naoko vyzerá ako neodolateľný fešák, ale jeho problematickú povahu treba vylepšiť a zreštaurovať si začali vedúci funkcionári komunistickej strany ČSSR uvedomovať v druhej polovici 60-tych rokoch v procese známom ako Pražská jar. Predstava reformnej časti KSČ na čele s jej prvým tajomníkom Alexandrom Dubčekom bola pekne naivná. Výsledkom progresívnych myšlienok Pražskej jari 1968 by nebol socializmus s ľudskou tvárou, ale pád režimu neslobody a nefungujúcich ekonomických experimentov v podobe spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov a centrálne plánovaného hospodárstva. V tom sa vodca ZSSR nemýlil. Leonid Iľjič Brežnev dobre vedel, že ak dá ľuďom slobodu, začnú premýšľať načo sú nám tisícky objemných nočných lámp, ktoré nik nekupuje a prečo, naopak, stojíme v dlhých radoch na mäso, mak a exotické ovocie a nemáme sa čím utrieť po vykonaní veľkej potreby. Prečo nemôžeme slobodne cestovať na Západ, prečo tam jazdia po cestách nádherné autá od výmyslu sveta a u nás zväčša neforemné haraburdy. Dôkazom je „perestrojka a glasnosť“, teda nová politika prestavby a informovanosti z dielne generálneho tajomníka komunistickej strany ZSSR Michaila Gorbačova v 80-tych rokoch 20.storočia vedúca v roku 1989 ku kolapsu vo všetkých krajinách socialistickej svetovej sústavy, ako sa majestátne Komančovia všetkých, asi desiatich, krajín nazývali. Spomienkoví optimisti, pamätníci režimu hovoria o rožkoch za 20 halierov, mlieku za 2 koruny a benzíne za 8. O tom, že takmer všetky komodity dennej spotreby boli dotované štátom, že sa žilo prakticky na dlh, v lepšom prípade mlčia, v horšom nechcú ani počuť. Rovnako ako rodná zem Ivana, krajina kde dnes znamenalo už zajtra sa aj naša republika menila na krajinu, kde včera prejedli aj to, čo mali nachystané až na zajtra. Premietnuté do súčasnosti, problém dneška nie je spoločensko-politického charakteru. Ale skôr medicínskeho, kde sa telo dá vyliečiť pomerne ľahko. No duša a myseľ ostáva na tom istom. Nevyliečiteľne miluje Ivana. Zhýralca neuznávajúceho okrem plnej peňaženky žiadne hodnoty. Upätá na myšlienky o blahobyte pre všetkých, sociálnej spravodlivosti bez existencie chudoby. Čo je samozrejme pekné aj pochopiteľné, ale nepochopiteľné z hľadiska spôsobu, kde lepší život a vyššiu životnú úroveň vidia v akejsi renesancii neslobodných režimov minulosti, ktoré fatálnym spôsobom zlyhali. Namiesto snahy o reformu súčasného slobodného demokratického zriadenia otestovaného a osvedčeného pri budovaní spoločnosti v krajinách západnej Európy. O tom sú vo voľbách opakované víťazstvá sociálnej demokracie, ktorá v skutočnosti žiadnou sociálnou demokraciou nie je. Tiež o neschopnosti rozoznať pravdu od lži a dobré od zlého. O tom sú sympatie k extrémistickými hnutiam sýtej hnedej farby, ktoré okrem nenávisti všetkých druhov neponúkajú žiadne riešenia akútnych problémov rýchlo napredujúceho dneška.
„Běž domů Ivane, čeká tě Nataša, běž domů Ivane a víc se nevracej“ sú slová piesne, na ktoré Ivan aj po dlhých rokoch invázie počuje len veľmi slabo a neochotne.
